Akihiro

Rozpoviem vám príbeh, môj príbeh. Všade bolo o mne písané niečo iné. Nepoviem vám úplne všetko, ale to čo poviem je pravda. Môj klan dlhé roky žil v Kusagakure no Sato. Môj otec Hiro celý svoj život bojoval proti skorumpovanej moci a ostatným podobným záležitostiam. Bol to normálny ninja a svoj život nepremárnil, ale stratil ho naprosto zbytočne. Tiež som zistil aj to, že môj klan bojoval proti klanu Kimura. Bojovali o moc v dedine a zrovna sa moc nemuseli. Vedeli však o tom len hlavný členovia, ktorý sa neznášali. Bol to môj otec a bývalý Kusakage. Nemali sa dvakrát najlepšie. Bol tu ešte jeden klan alebo rodina, ktorá sa tiež usilovala o moc, ale do tohto boja nezasahovala. V živote som to mal ťažké. Na nejaký čas sa stal Kusakagem človek, ktorý nenávidel môj klan a to bol ten problém. Všetko bližšie sa dozviete už v príbehu. Ešte som nerozprával o svojej matke Ayame, ktorá bola celkom silná shinobi. Mal som ju veľmi rád, ten jej úsmev mi dával silu a aj teraz keď si naň spomeniem mi dá energiu. Len škoda, že sa s ňou stalo, to čo sa stalo. Vždy rád na ňu spomínam a hlavne aj na ten náhrdelník, ktorý mi dala. A tie jej historky na dobrú noc boli tiež fakt dobré. Chýba mi stále, ale už necítim tú bolesť, ktorú som cítil predtým. Ona ma vždy vedela povzbudiť a ten jej smiech bol ako dar od Boha.
Narodil som sa prvý deň v piatom mesiaci. Ako dieťa som bol, že vraj neposlušný, aspoň to som počul od otca aj matky. Možno na tom niečo bolo, lebo doteraz mám jazvu na boku, ktorá mi vznikla, keď som sa pošmykol a spadol som tým bokom na katanu, no presnejšie som sa stihol nejako zvrtnúť a len ma nepekne porezala. Otec sa so mnou vtedy riadne vadil, ale chcel ma poučiť o tom, čo je správne. Doteraz som rád, že robil tak ako uznal za vhodné. Na tie rozhovory si pamätám doteraz aj keď som mal len 7 rokov. Proste si to pamätám. Otec aj matka chodievali dosť často na misie, a tak som bol doma sám s opatrovateľkou, vlastne vystriedalo sa ich viac, lebo som im robil nervy a stále som niekam behal a rozbíjal som niečo, proste som opatrovateľky neznášal, lepšia bola náruč mojej matky. Rástol som ako zvody a už som dosiahol 12 rokov, čas nastúpiť do akadémiu.

Na akadémiu som sa tešil, možno to bola chyba. Možno by každý teraz žil a bol by som napríklad taký kováč alebo niečo takého. Je veľa možností, ak by však moja rodina nebola taká, aká bol. Mal by som lepšiu budúcnosť a to nie len ja. V akadémií sa mi páčilo bola tam kopa detí, ktorý sa so mnou hrali a ja s nimi samozrejme. Veľa som sa tam naučil, ale proti realite to bolo nič. Tam som trénoval celkom dosť pilne a normálne súboje som celkom vyhrával aj keď niekedy sa našiel aj silnejší protivník. Akadémia teda bola super. Mali sme tam milú učiteľku. Ten bezstarostný detský život mi chýba a bude chýbať. Vtedy som mal ešte predstavy o tom, ako budem obraňovať Kusagakure no Sato a o tom, ako budem raz Kusakage, ale táto mienka sa mi časom Boh vie kam vytratila...
Čoskoro som sa stal Geninom, bol som zaradený do týmu. Nachádzali sa tam dve dievčatá a moja senseika, no to bolo tretie ženské pohlavie v týme. Nebolo to až tak zlé, tým bol celkom dobrý a bola v ňom sranda. Vedeli sme spolu plniť tie ľahké geninské misie. Medzi časom som začal pracovať s otcom na svojom tréningu. To som mal už 15 rokov. Bol dom celkom pripravený na to zosilnieť a vyvolať svoje Kekkei Genkai. Začal som trénovať stále od rána do večera. S týmom som pomaly začal chodiť na dlhšie misie, ktoré boli prospešné pre skúsenosti. Boli to obyčajné C-rank misie, ktoré boli celkom zábavné a nesedel som stále len v dedine. Dosiahol som 16 rokov a môj tým sa dostal na chuninské skúšky. Prvá skúška bola zložená z testu psychického a aj fyzického. Ten som zvládol dosť ľahko, našťastie mi nezistili, že som nejaký psychopat alebo nejaký maniak s katanou v ruke. Našťastie sa to nestalo. Fyzické testy mne nerobili problém. Fyzicky som bol veľmi zdatný, vlastne ešte stále aj som. Nasledujúci deň nastala ďalšia skúška, vedomostná. Dostali sme obrovský papier všetkého možného. Ja som prešiel a celkom dobre som to urobil. Dievčatá z týmu to taktiež urobili. Nasledoval deň, kde sa nič nedialo. Bol to obyčajný deň. Ja som v ten deň šiel do lázni. Vlastne to len kvôli mojej senseike, ktorá chcela ísť s celým týmom do lázni. Bola tam celkom sranda a tie moje spolocníčky boli celkom pekné. No ktorý chalan by nešiel do lázni s troma dievčatami, síce jedna bola na mňa trochu pristará. Myslel som tým senseiku. Ona mala vtedy 27. V lázniach sa mi páčilo. Ďalší deň nadišla predposledná skúška a tou bola spolupráca. Bol to spoločný boj týmov. Náš tým uspel a vyhrali sme. Dokázali sme poraziť iný tým. Nakoniec prišla posledná skúška. Boj v aréne. Ten som vyhral a prebudil som aj svoje Kekkei genkai. Následne ďalšie mesiace som len trénoval s otcom, naučil ma ovládať Kekkei genkai. Medzi tým som chodieval už na misie. Boli sme plný chunninský tým, lebo každý z týmu chunninské skúšky zvládol.

Môj život nabral na obrátkach. Do postu Kusakageho sa dostal jeden človek z nepriateľského klanu. Môj otec našiel nejaké dokumenty o tom, že nejaké peniaze z dediny boli prenechané Kusakagemu. Ja som dostal záujem stať sa Jouninom. To som mal už 17 rokov. Napätie medzi mojím klanom a klanom Kimura začalo narastať. Kusakage sa nás chcel zbaviť. Na jouninských skúškach som dostal naozaj silného protivníka, ale dokázal som vyhrať. Stál som sa Jouninom. Konečne. Takýto cieľ som vtedy mal, stať sa Jouninom. Po Jouninských skúškach som si našiel vážny vzťah s jedným dievčaťom menom Mei, bola to celkom veselá baba a ja som ju naozaj miloval. Mei bola milosrdná a strašná dobráčka, niekedy som to až ľutoval to, aká je dobrá. My sme si spolu rozumeli a ja som ju zoznámil o rok na to s mojími rodičmi. Veľmi sa mi páčila a medzi nami to bolo naozaj vážne. Bola o rok mladšia než ja. Celkom sa mi darilo v mojom živote. Chodieval som už na ťažké misie a len tak ľahko neboli splniteľné, zdokonaľoval som sa vo svojom Kekkei Genkai a čím ďalej som bol silnejší. Nastal však zvrat. Kusakage sa dozvedel, že môj otec má nejaké zložky, ktoré by nemal mať. Otec o tom tiež vedel, že to vie napísal mi dopis a celkom dobre ho skryl. Keď som došiel domov, bol som zhrozený čo som videl. Anbu a Kusakage v prevahe 5:1 zabil môjho otca a aj matku. Vtedy Mei stála pri mne najviac. Ešte že som ju pri sebe mal. Konal sa pohreb. Bolo tam naozaj dosť ľudí. Z môjho klanu ani nie, boli to ľudia, ktorým môj otec pomohol. Našiel som dopis od otca. Hovoril o tom, čo sa dialo a čo predpokladá, že sa stane. A bolo to presne tak. Zabili aj moju lásku. Mei, vtedy som bol teda fakt rozzúrený. Mal som chuť ho zabiť. Nedokázal som nikoho ochrániť, ale nedokázal by som ho ani zabiť. Prišiel deň, keď som musel odísť z dediny. Neviem ako, ale sledovali ma proste Anbu. Dokázal som ich zabiť. Môj život sa zrútil, mal som 20 rokov. Pri boji som schytal zranenie. bolo dosť vážne a skoro som vykrvácal. Vošiel som do jedného skladu, bol opustený. Došli zrazu ďalší dvaja Anbu. Dokázal som sa pomocou Kekke Genkai brániť. Urobili to, že rozbili kompletne celú budovu a tá sa zrútila. Vtedy som upadol do bezvedomia. V dedine ma vyhlásili za mŕtveho. Zobudil som sa na nejakej posteli. Predstavila sa mi žena Akemi, bola z nejakej organizácie. Zachránila ma, všetko mi vysvetlila a všetko mi povedala. Hovorila mi len čistú pravdu. Pridal som sa k nej do organizácie. 2 roky už pracujem pre Hebikawa, je to drina. Sú veľmi krutý, ale to čo sa mi stalo ma zmenilo. Preto som sa k nim pridal. Akemi som dlžný život. Veľa ma toho naučila a ja som sa zdokonalil v ovládaní svojich elementov. Stal som sa omnoho silnejším. Človek, ktorý mi zabil všetko blízke už zomrel. Dozvedel som sa, že ho zabila jeho vlastná dcéra. Teraz som začal nenávidieť veľa vecí. Proste som sa zmenil, ale základy mám stále rovnaké.