Kancelář Amekageho

Netrvalo dlho a cez obrovskú nádielku snehu sa nám spoločne podarilo preraziť si cestu až sem. Po celú cestu som mlčal, sledoval som celý čas nebo ale ani raz som sa nepozrel nabok na ňu, alebo prehovoril, holt bol som dosť zarytý typ človeka ktorý rád mlčal. Konečne sme sa dostali ku schodom, ktoré mali viesť ku kancelárii. Jediné čo v ten okamih bolo počuť, bol môj podvzdych keď som zahliadol ako vysoko sa musíme trepať. Už by sem mohli ostaviť výťah. Pozrel som sa na Nao, ako sa tvári pri pohľade na obrovskú vežičku ona, s úsmevom som pokrčil plecami a pomalým krokom som začal šliapať hore až k ohromným dreveným dverám na ktorých boli úradné hodiny zavreté.

Až teraz keď som si všimol výťah som uvažoval akým spôsobom ma Nao zabije. Nevedel som čo očakávať ako jej ďalší krok ale už teraz mi bolo jasné že ďalšie minúty strávené osamote s ňou by ma stál život. Očakával som že práve po tejto skúsenosti sa asi až tak často vídať nebudeme čo mi prišlo trošku ľúto pretože s ňou bola zábava. "Akio Sakkaku, Genín.. Prišiel som sa nahlásiť.." To jediné som mal dnes v pláne urobiť a bolo mi fuk čo mi k tomu dá. Nevedel som ani či mi už pridelili tím alebo mám spolužiakov, alebo som sólo ako väčšina z nášho klanu, očkom som hodil po Nao a čakal čo povie ona, pretože myslím tu prišla z rovnakého dôvod.

Sledoval som Amekágeho pohľadom, akoby mi pred chvíľou iba strelil poriadnu facku. Nevedel som ako reagovať alebo čo nato povedať, ale zistenie že som s Nao v tíme mi no, nevedel som ani či byť šťastný alebo sa hodiť v záchvate odmietnutia na zem. Namiesto odpovede som skĺzol pohľadom na Nao a očakával že zareaguje nejako za nás oboch. Neuniklo mi ale to, že náš sensei bude samotný Amekage čo vo mne vyvolalo istú vlnu pochybností nad týmto tímom. Amekágeho tím, jedine v prípade že sa v tom tíme bude nachádzať niekto špeciálny. Ja som si ale špeciálny neprišiel, preto som znova pozrel Nao do očí a dúfal že práve ona sa ozve ako dôvod prečo je tento tím takto zložený.

Ostal som stáť na mieste a sledoval som ako náš budúci Sensei mizne v obláčiku dymu. Ďalej som nepochopil prečo si vzal náš tím ako Amekageho tím. Kvôli mne to istotne nebolo, preto som hľadel chvíľku na Nao a rozmýšľal o mnohých veciach do ktorých by ma vlastne bolo aj nič. Neozýval som sa, nešiel som nikde, stál som pred dverami ako doteraz rozmýšľajúc možno až nad príliš vecami a zdalo sa že budem schopný prestáť celé sviatky priamo na tomto mieste. Popravde som sa nikde neponáhľal a doma ma aj tak nič nečakalo a predovšetkým, v tých starých ruinách som sa necítil práve najlepšie, pričom tu mi bolo oveľa lepšie.

Dokonca som ani poriadne nevnímal že Nao odchádzala, stál som na mieste kde mi oznámili aký mám tím a sledoval dvere akoby sa z nich mal každú chvíľu vyvaliť Amekáge v Santovskom obleku a fajkou v ruke, ohlasujúc šťastné a veselé Vianoce ktoré už našťastie skončili a tak to šialenstvo v uliach mohlo konečne prestať. Dokonca som ani nereagoval na otázku akú mi položila, než som si ju stihol spracovať v hlave, dezorientovane som sa na ňu otočil ani nechápajúc ako som sa sem dostal a odpovedal jednoduchým prikývnutím a následne pohľadom pýtajúcim sa prečo.

Nebolo by tím že by som bol hlúpy, to veru nie. Moja inteligencia dosahovala obrovských hodnôt a niekedy sa zdalo že väčšina dospeákov výjma Amekágeho by ma nedokázala v IQ testoch poraziť. Napriek tomu sa mi podarilo moje myšlienky skrotiť a všetku svoju pozornosť presunúť na "Nabídku které sa neodmíta..", vypočuť si ju a odpovedať na ňu súhlasným prikývnutím. Nevedel som prečo mi to navrhla, nevedel som aký mala dôvod a či je to naozaj len ten dôvod na platenie alebo konečne zistila že má dobré srdce, prikývol som pretože som miesto na spanie potreboval ako každý iný, a práve tie ruiny ktoré pozostali z nášho klanového sídla, už neboli až tak obyvateľné. A zas, aspoň nebudem zaspávať s pocitom samoty. Maybe. Čo však nevedela, bolo asi bohastvo nášho klanu ktoré sa nedalo vážiťa ni tonami zlata..