Ren Namikaze [UZUKAGE]

Meno:
Ren Namikaze

Vek:
25

Klan:
Namikaze

Pohlavie:
Muž/-ské

Hodnosť :
Kage, Vodca dediny

Podstata:
Raiton, Suiton

Miesto pôvodu:
Okolie Uzushiogakure

Aktuálne bydlisko:
Uzushiogakure no Sato

Kekkei Genkai:
×

Povaha:
Dostávame sa k správaniu, ktorým Ren tiež zvykne občas prekvapiť, ale občas zas naopak nie, ako to veď býva určite pri každom. Je to ale predsa len trošičku zložité, aspoň teda v "praxi". Jeho základným povahovým bodom je ale taký neutrálny bod. Skôr ide o chalana, čo je "v pohode", nerobí si z ničoho veľkú hlavu, je pomerne kľudný, smeje sa, usmieva, komunikačný typ a podobné. Jednoducho normálny chalan bez nejakého špeciálneho výtlku povahy i nálady. Ale zdanie môže klamať, tak ako to je aj v tomto prípade. Ren je síce ľuďom schopný povedať o sebe väčšinu vecí, začne s vami vychádzať lepšie, priateliť sa a podobne... ale je u neho veľmi možné, že z momentu na moment sa tak usmievať prestane, začne byť nudný, bude odpovedať len jedným slovom, v horšom prípade iba pomocou "hmm, uhm" či iným citoslovciam. Inak povedané, akoby ho to prestanete baviť a jednoducho začne byť niečím, čím asi fakt je. Týpek, ktorého baví všetko samého, nech už je spoločník ktokoľvek. Samozrejme môžu kľudne nastať výnimky, buď, že to vydrží dlho a kecá s niekým aj niekoľko dní vkuse, bez toho, aby sa tak zrazu premenil, či tiež môže nastať prípad, že už taký pri niekom ani nebude. Jednoducho si povie, že by bola škoda, keby to spraví pri niekom, s kým si môže dobre pokecať a tú svoju lámavosť dobrej povahy jednoducho nesplní. Takých prípadov mal už veľa, predsa len sa jeho divná povaha neprejavuje často. A tým je vlastne jeho povaha ukončená, pretože takto zahŕňa i dobrú náladu, i náladu, že to má na háku a i náladu, ktorá by bola sprevádzaná aroganciou, útočnosťou a podobnými vecami. No najobvyklejšie je z počiatku vždy ten príjemný, celkom sympatický chalan... ten zvyšok už z časti nezáleží na ňom...
» Čo sa ešte tak týka vecí, ktoré má a nemá rád... je to zložité. U neho sa tieto veci vždy menia, raz niečo má rád, raz to neznáša, raz mu niečo chutí, raz to nemôže ani cítiť... jednoducho sa to nedá nijak vypísať, pretože by sa to čo chvíľa zas zmenilo a medzi obľúbenými či neobľúbenými vecami by mal zas niečo ďalšie, inšie...

Sen:
Renove sny sa menia veľmi často, takže je zbytočné to sem vôbec písať xD.

- Zbraň, vybavenie:
Hiraishin kunaie, ZVN, ZVM

Meč:

Hmotnosť:
cca 65 kg

Výška:
cca 180 cm

Zvláštnosti:
Ren má prazvláštne oči, ktoré sa mu dokážu hocikedy a hocijako zmeniť. Jeho oči sú v normále stále iné, a obe sú rozlične zafarbené. Nejde o techniku! Je to len zvláštny bonus k jeho vzhľadu, ktorý je asi jedinečný. Nikto nevie, prečo jeho oči menia sami od seba farby a dokonca aj znaky, ale určite nato raz prídu!
Ďalšia vec, čo vlastne nieje ani tak zvláštnosťou než bonusom k výzoru, sú tetovania, piercingy a jazvy. Takže, pekne poporiadku...
Prvé tetovanie sa nachádza priamo pod jeho pravým okom, kde má spravenú akoby takú čiarku alebo špic. Ďalšie tetovanie vedie od pravého ucha až takmer pod pravé oko, v tvare akéhosi ďalšieho špicu. Hneď ďalšie tetovanie má na krku, kde má spravené čierne znaky, bohvie čo znamenajú. Ako ďalšie tetovanie sa sem radí to, ktoré má na ramene. Je to kruh, v ktorom sa nachádza jeden z možných tvarov MS. Hneď nad týmto kruhom sa nachádza 10 chocholov, ktoré sú rozdelené na dve strany, a vytvárajú tak ešte krajšie tetovanie. No, poďme ďalej! Ďalšie má na zápästí, tentoraz ide o vytetované ďalšie znaky, ale spravené v efekte čiernych plameňov, niečo ako Amaterasu. Nuž, toľko z tetovania, hurá na piercingy! Hneď v uchu má náušnicu, a rovno aj niekoľko piercingov, ktoré skrášľujú obe jeho uši, až na tu náušnicu, tú ma len na jednej. Ďalší piercing má zase v obočí, ďalší v pere a rovno aj dva pod perou, pričom hneď pri piercingu ide menšia jazva. No, a nakoniec nosí dva náhrdelníky, na rukách náramky a týmto sa môžu jeho doplnky uzavrieť!

Životopis postavy:
V malej nemocnici nachádzajúcej sa v dedinke, v okolí Uzushiogakure, sa práve pre jednu ženu odohrávala ťažká, no i tak veľmi šťastná situácia. Na čistý papier knihy, v ktorej sa toho toľko nachádzalo, sa písal časový údaj zaokrúhlený na hodinu 21:50. Bol to čas ukončenia pôrodu matky, ktorá na svet priniesla, už v tomto čase veľmi dôležitú osobu. V tom čase to však bolo len nevinné dieťa, ktorého budúcnosť bola jeden veľký otáznik. Bol to chlapec, plný života pripravený aj ten život prežiť bez ťažkostí. Matka ho pomenovala Ren, a šťastne pričom unavene si ho vzala od doktorov do rúk. Čo však chýbalo tomuto šťastnému okamžiku, bol Renov otec. Bol to totiž zbabelec, ktorý sa po dozvedení že bude otec, spakoval a zmizol preč. Proste hajzlík. Ale teraz sa o to už matka nestarala, získala dôležitejšiu osobu. Pravda, niečo si ešte o otcovi povieme...

Matka Renovho otca stretla v Uzushiogakure, kde bola na návšteve. Zoznámila sa tam s ním v obchode, keďže to bol ninja z dediny. Niekoľko dní nato už boli spolu a matka bývala niekoľko mesiacov s ním. Lenže potom to prišlo, informácia, že je tehotná. Okamžite začal zbabelo konať, matku so slovami "O decko sa starať nebudem!" vykopol z domu, a zabuchol za sebou dvere. Uplakaná žena sa dvihla, a celý zvyšok dňa strávila s neustálym plakaním a ležaním niekde po boku ulice, až si ju všimla jedna skupinka návštevníkov. Popýtali sa, čo sa stalo, a ona len odvetila, že ju priateľ vyhodil z domu. Cudzinci jej hneď ponúkli, aby bývala v hoteli, v ktorom bývajú aj oni, mimo dediny, navyše za takmer žiadny poplatok. Matke nič iné neostávalo, a túto ponuku prijala, čiže sa presťahovala práve do toho hotela. A toľko bolo z otca, viac bol už iba minulosťou, avšak aj blízkou budúcnosťou pre Rena...

Nu, teraz sa ale vráťme pekne k času, kedy matka ešte zotrvala s malým Renom v nemocnici pár dní, až ju s úsmevom vyprevadili doktori a sestričky von. Odtiaľ sa mohol začať jej a Renov život úplne inak, ako bežal doteraz. So synom sa vrátila domov, do skromného bytíku, a doniesla ho až do izby, kde ho položila do postieľky. Na druhý deň už hneď Ren spoznával svoju izbu, učil sa nové a nové veci, spoznával nielen izbu ale čoskoro aj chodbu, ostatné miestnosti, a dostalo sa aj k dvoru, či ulici. Viac mu ale v jeho stále staršom a staršom veku nemohla mama dovoliť, totiž ho veľmi nepúšťala z domu. Nie, pokiaľ  nemal aspoň toľko, že si niekde neublíži. A tak plynul čas, Ren už poznal domáce miesta naspamäť, a začínal sa nudiť. To mal už tak...7 rokov, kedy prvýkrát vyhlásil, že chce ísť von. Matka mu najprv nevyhovela, takže začal neposlúchať, stále jej hučať do ucha, alebo pobehovať a robiť po dome bordel. Matka sa tak musela aspoň raz prekonať, a splniť mu jeho požiadavku. Obliekla si niečo na seba, niečo navon, Renovi taktiež pohádzala nejaké lepšie veci, než ktoré mal na doma, a mohli vyjsť. Celý čas ho však držala za zápästie, a nikde nepúšťala. Mohol sa on chudák mykať ako len chcel, jednoducho ho nepustila. Takže sa chudáčisko musel prechádzať iba takto, ale to mu stačilo. Začal zvedavo kukať sem a tam, po každom sa díval akoby s úžasom, a zaujali ho veci, ktoré by inú osobu ani len nedonútili uniesť tomu pozornosť. Napríklad také...no to je jedno, zaujalo ho všetko. Vonku strávili tak dve hodiny, potom sa vrátili na večer už domov, a obaja zaľahli do postelí. Ďalší deň sa to zopakoval, potom ďalší, ďalší a zase ďalší. Časom už matka dovoľovala Renovi chodiť von aj samému, pravda stanovila mu aj hranicu, za ktorú ísť nemohol. Prijal to, a začal chodievať každí deň von, a začínal aj stretávať iné deti, s ktorými si hneď, jak sa hovorí, sadli a začal vznikať dedinský Gang! (xD) Boli to všetky decká z dediny, a bolo ich teda dosť. Všetci každí deň trávili čas niekde na ihriskách, alebo pobehovali cez dedinu, a všeličo skúmali. Roky stále a stále ubiehali, Ren mal už čoskoro svojich 12 rokov, a jeho správanie sa menilo k všetkému čoraz viac. K matke okrem dobrého správania, prechovával už aj to drzé a puberťácke. Matka s tým rátala, tak sa predsa správal, správa a bude správať každí v tých rokoch. Preto sa ani nečudovala, že Ren mal s bandou preštudovanú už celú dedinu, čo znamenalo že prekročil jej stanovenú hranicu. Ale nevadilo jej to, zatiaľ  sa stále vracal domov zdravý a bez ujmy na zdraví, a to bolo podstatné. Z času načas Gang totiž prekročil aj hranice dediny, a vydávali sa aj do lesa, kde stretávali už veľa zvláštnych vecí, zvierat, rastlín či dokonca aj ľudí. Chodili rozdelení na skupinky, v takom množstve by si ich ľahko všimli. Jednej skupinke, práve tej s Renom, sa však raz niečo prihodilo. Boli piati, a všetci spolu pobehovali po lese, ktorý ich dedinku obklopoval. Behali v ňom celý deň, a keď sa začalo stmievať, sťahovali sa z lesa naspäť domov. Ren a jeho skupinka sa však zastavili na kraji lesa, a zazreli dymy vychádzajúce z dediny. S hrôzou v očiach sa rozbehli rýchlo do dediny, no to ich však už niekto odrazu zastavil tým, že im priskočil do cesty. Všetci sa zastavili, a na tú osobu sa dívali s rovnakým pohľadom, ako keď sa dívali na dedinu a dym. Tento človek mal totiž ruky, tvár a aj oblečenie od krvi, zatiaľčo v rukách držal dva meče, rovnako od krvi. S psychopatickým výrazom v tvári si prešiel čepeľou o čepeľ  druhého meča, a začal k pätici kráčať. Ren sa postavil do čela skupinky, a zaujal postoj výrazne na bitku, hoci biť sa nevedel veľmi dobre, obzvlášť proti dvom ostrým mečom. Ren na neho hneď skočil, po ňom hneď odvážne aj zvyšok skupiny. Lenže Ren ani nedoletel, dostal do nohou do brucha, následne druhou nohou z otočky aj do hlavy, a zúbožene odletel bokom. Na zvyšnú štvorku osoba použila už jeden rezný ťah, ktorým všetkých zasiahla, a štyri menšie telá chlapcov dopadli na zem, celé krvavé. Osoba sa otočila na Rena, a pristúpila k nemu. Natiahla sa rukou, a už ho takmer prepichla, keď sa Ren odrazu sekundu predtým uhol pretočením sa na opačnú stranu, a tak unikol prepichnutiu. Hneď sa stroho obrátil, a zo zeme ešte stihol kopnúť do čepele zapichnutej v zemi, ktorú okamžite polámal. Asi to bol nejaký šmejd ten meč, zrejme od Číňanov. Osoba nespokojne mľaskla, pustila zlomený meč a tasila hneď druhý. Keď však osoba pozrela na Rena, nehybne sa zastavila. Osoba však len svoj meč zasunula do puzdra, odrazu sa objavila za Renom, a ten aj keď to trošku vedel že to spraví, sa len nehybne zadíval na zlomenú čepeľ  meča, z ktorej sa odrážal pohľad na dedinu, z ktorej vychádzal už nielen dym, ale aj vysoké plamene. Naposledy žmurkol, než zacítil úder do hlavy, a upadol do bezvedomia...  
Ren sa zobudil v tmavej miestnosti, pripútaný o nohy k stoličke, a rukami k stolu, ktorý sa tu okrem ešte jednej stoličky, nachádzal ako jediný zástupca nábytku. Potom tu bolo ešte nejaké zrkadlo v stene, a železné dvere s otvorom, cez ktorý sa pozeralo dnu, ako na väzňa. Veď on aj ten väzeň vlastne bol. Onedlho do miestnosti niekto vstúpil, niekto v čiernom plášti, maskou na tvári a šatkou na hlave, na ktorej sa slabo blískala značka dediny, ktorú Ren nemohol identifikovať, keďže ju nepoznal ako aj všetky ostatné. Iba sa na túto zahalenú osobu pozrel so slzami v očiach, a stále so strachom čakal, čo mu spravia alebo rovno ako ho zabijú. Zahalený muž si zložil masku z tváre, a sadol si k stolu oproti Renovi. Nejako sa na neho...podobal.

"To nieje možné...to nieje možné!" Šomral si a opakoval muž, pričom bubnoval prstami po stole. Nervózne prehadzoval zrak z Rena na stôl, a zasa naspäť. Ren si to ani neuvedomoval, až príliš sa bál nato, aby si stihol aj niečo také všímať. O chvíľu do miestnosti ale vstúpil ďalší muž, oblečený v bielom kabáte a na hlave mal nejaký biely klobúk s nejakou značkou, Ren ju nepoznal. Tento chlap pristúpil k stolu, a pozrel na osobu sediacu pred Renom...
"Aký otec, taký syn čo? Ej ale ti je podobný." Preniesol chlap v bielom, a Ren iba vypúlil oči, prekvapene mu stuhla všetka krv v tele, a na moment ani nedýchal. To čo povedal mu tak vybilo dych, že to proste nedokázal. Trasúc sa dvihol hlavu so zrakom na osobu, ktorá sedela oproti nemu, a namiesto očí by sa dalo povedať, že mal iba dva veľké...čo veľké, obrovské otázniky! Chlap v bielom ešte niečo zašepkal rovnako trochu rozhodenému sediacemu chlapovi, a zase zmizol. Ten sa iba dvihol, a posadil sa na stôl, bližšie k Renovi. Natiahol ruky, a odpútal mu ruky, nohy mu však ešte nechal zviazané, keby chcel ujsť, čo by sa mu aj tak nepodarilo...
"Počul si správne. Si môj syn." Uistil ho v tomto pravdivom tvrdení, a prekrížil si svoje ruky na hrudi. Ren stále neveril, ako to že je jeho otec? Ako mu mohol veriť?! Ren mu samozrejme veriť nechcel, mal ho stále aj tak za zbabelca, ktorý mamu opustil a nechal napospas. Ale ak bol skutočne jeho otec...
"Prečo si to urobil? Prečo si opustil mamu?!" Vykríkol rozhorčene, avšak otec mu nato spravil iba gesto rukami, v podobe pokrčenia pliec. Renovi ušlo pár sĺz po líci, až dopadli na jeho nohy. Až teraz si uvedomil, že matku vlastne už nikdy neuvidí. Sklonil hlavu, a nechal dopadať ďalšie a ďalšie slzy, pričom si tajne začínal želať, aby ho už čoskoro zabili, a ušetrili ho toľkého strachu, stresu, a podobných pocitov a emócií. Otec čoskoro opustil miestnosť, niečo šiel vybavovať, a malého Rena nechal stále tam, samého a plačúceho, bez toho, žeby sa mu poskytla aspoň nejaká pomoc, alebo nejaké povzbudenie. Ronil slzy veľmi dlho, až nakoniec od toho všetkého položil svoju hlavu na studený stôl, a stále s novými slzami onedlho aj zaspal s vedomím, že možno už oči neotvorí. Všetko sa ale stalo naopak.

Ren sa prebudil zakrytý, v pohodlnej posteli až, po krk, a rozhliadol sa. Bol v malej a útulnej izbe, ktorá bola aj dobre vybavená, narozdiel od Renovej starej a prázdnej izby, v ktorej toho veľa nemal. Dvere od izby boli rázom už otvorené, a v nich stál jeho otec s táckou v ruke. Niesol mu jedlo, ktoré mu položil na nohy, a s pomenším úsmevom sa oprel o stenu povedľa...
"Ako si sa vyspal?" Hodil otázku, akoby sa vôbec nič nedialo. Ren mu  nič neodpovedal, zarážalo ho toto všetko. Nakoniec ale neodolal hladu, a opatrne sa pustil do jedla. Otec ho iba sledoval a sledoval, zatiaľ  čo Ren sa snažil nevnímať ho, a celkom mu to aj šlo. Napokon tácku s prázdnym nákladom položil na zem, a obrátil sa k otcovi, ktorý ho ešte stále sledoval. Preglgol posledné sústo, a už chcel niečo povedať, ale otec sa k nemu priblížil, a nejak divne sa mu pozrel do očí. Ren ich mal už totiž výrazne odlišné, jedno čisto červené, ešte aj s červeno zrenicou, a druhé mal iba celé čierne, a v ňom mal krvavé škvrny. Otec nechápal, ako je možné, že má také oči. Hneď zmizol z izby, a onedlho sa zaraz aj vrátil s osobou v bielom plášti, ktorým bol jednodznačne doktor. Ten sa posadil na posteľ  k Renovi, a pozrel sa mu na tie oči. Spravil niekoľko vyšetrení, či Ren chcel alebo nie, až nakoniec prešiel k otcovi...
"Nieje to žiadna technika, ani porušenie. Zdá sa, že sa mu oči menia len tak. Neviem prečo, ale nemusíte sa báť, nieje to nič, čo by ho mohlo o zrak pripraviť." Zdelil mu doktor jednoducho, a vyparil sa preč. Otec sa vrátil k Renovi, túto správu mu zopakoval v rovnakom znení, a Ren sa prekvapene zatváril. Už opäť bol zmätený, tentoraz nie z až takej súrnej veci. Nuž, a tak teda nejako otec prijal Rena za svojho syna, ale hlavne za svojho potomka, nejakého predsa mať musel. Ren si na otca začínal zvykať, aj keď ťažko, zo dňa na deň viac a viac. Napokon s ním začal aj celkom dobre vychádzať. Po niekoľkých týždňoch, keď už sa z toho všetkého Ren zotavil, prihlásili ho povinne do Akadémie, ktorú začal navštevovať. Domov sa vracal s dobrými výsledkami, takže niet divu, že ju zvládol bez ťažkostí, a už z neho bol dokonca Genin! Doma musel s otcom začať trénovať, a nielen svoju psychiku a telo, ale aj oči. Rena navyše pridelili do tímu, s ktorým sa rovnako učil vychádzať a spolupracovať, čo mu už taký problém ale nerobilo. Jeden z ťažších tréningov ale mal, keď ho otec začínal učiť jeho prvú elementárnu techniku. Každí deň trénoval až do stmievania, vtedy sa unavený vracal domov. Takýmto režimom ale techniku čoskoro zvládol, a otec mu tak na ramená mohol naložiť učenie ďalšej techniky. Takto sa to s ním ťahalo dlhšie, až mu nakoniec s technikami otec prestal trápiť, a spokojný s tým že zvládol tie prvé, ho už trénoval iba základné veci...

Prišli na rad Chuuninské skúšky, bolo nutné aby Ren, ktorý bol mimochodom pod ťažkým tréningom jeden z kandidátov na víťaza, vyhral a prešiel všetkými skúšami. Nastala už teda hneď prvá skúška, ktorou bol písomný test. Nikto z tímu toho veľa nenapísal, avšak ani sa nikto na konci neprihlásil, že miestnosť opustí. Preto mali tento test už hneď úspešne za sebou, a mohli sa vrhnúť na ďalšiu skúšku. Druhá skúška pre nich skončila rovnako úspešne, ich spolupráca bola totiž výborná, a dokázali zozbierať obidva zvitky a presunúť sa do veže uprostred lesa, v ktorom sa to konalo. Postúpili do poslednej, kde mali bojovať jeden na jedného. Opäť, najlepším kandidátom bol Ren, kvôli technikám, ktorých ovládal viac než dosť. Už hneď v prvom boji bol vylosovaný Ren, takže sa pustil do toho. Presne tak, ako sa to učil s otcom v boji 1 v 1. Robil to, čo mu otec kázal. Protivníka zdolal svojou šikovnosťou a hrdo sa vrátil k tímu, aby mohol pozrieť zvyšok bojov...
V ďalšom boji to už mal trochu ťažšie, keďže sa stretol s ďalším adeptom na úspešné dokončenie skúšiek. Šlo o dosť silného protivníka, ktorého sa Ren ale najprv nebál, podceňoval ho. A napriek všetkému, Ren skončil doriadený, no napriek tomu na tom skončil ešte lepšie než protivník, ktorého zasiahol svojou technikou, a spôsobil mu zranenia na dostatočne vysokej úrovni nato, aby mohol padnúť. Po boji oboch odniesli do nemocnice, aby ich vyliečili a Rena aj pripravili na ďalší boj. Ten sa konal o pár dní, kvôli zraneným účastníkom, ktorých bolo nutné uzdraviť. Nuž, a aj so šťastím Ren zvládol VŠETKY ostatné súboje a splnil tak predpoklady, ktoré každí mal. Stal sa Chuuninom! Po príchode domov, ho už čakali v izbe zbalené veci, a rovnako nabalený aj otec, ktorý ho čakal sediac na jeho posteli. Ren sa na neho s otázkou v očiach pozrel, a podišiel k nemu...

"Dnes vyrážame mimo dedinu, zvýšiť tvoje kvality." Jednoducho mu vysvetlil, hodil mu do rúk batoh a dvihol sa. Rovno aj vykročil k východu, čapnúc Rena za rameno, ktorého začal ťahať s ním. A tak opustili na istý čas Uzushiogakure, a otec ho učil nejaké tie roky mimo dedinu...
Po návrate po niekoľkých rokoch, sa už Ren s vynoveným výberom techník, a s novým vybavením či dokonca zručnosťami stal rovno Jouninom, čo mu však neostalo nadlho. Najprv požiadal o prevelenie do Anbu jednotiek, pretože ho tajne zaujali už predtým. Tak sa teda stalo, prevelili ho k Anbu, kde však nezotrval príliš dlho, tak si teda nemohol ani veľa tejto hodnosti užiť. O pár týždňov sa rada totiž zhodla, že práve Renovi zveria vedenie dediny, kvôli tomu že terajší vodca je už nato príliš starý! Museli tak Renovi skaziť radosť z toho, že je Anbu, a uštedrili mu radosť ešte väčšiu, keď mu oznámili, s akou hodnosťou bude pokračovať. A tak učinili, spravili z neho Kageho a rozšírili mu tak aj nové možnosti!!! Konéc. xD



~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~