Mikoto Uzumaki
Chūnin
Poèet pøíspìvkù : 58
Join date : 03. 05. 13
 |  Předmět: Mikoto Uzumaki  Mon May 05, 2014 7:24 pm | |
|  MIKOTO UZUMAKI
„Jedna z posledných.“
Prezývka : Miko
Hodnosť : Chūnin
Vek : 17 rokov
Dátum narodenia : 12. August
Miesto narodenia : Uzushiogakure no Sato
Terajší pobyt : Amegakure no Sato
Pohlavie : ženské
KLAN UZUMAKI
 Z kedysi mocného klanu sú dnes len trosky. Z desiatok členov ostalo len pár, vrátane Mikoto. Ak vôbec ešte nejakí sú. Čo spôsobilo jeho úpadok? Kto tento klan takmer úplne vyhladil? To všetko je opísané v životopise Mikoto, ktorá bola očitým svedkom tejto nepríjemnej udalosti. Najmä keď sa jednalo o klan, v ktorom vyrastala.
Všetky zvitky s informáciami, rôzne pozostatky z minulosti a dôležité spisy, všetko toto bolo spálené. O tomto klane je v súčasnosti žalostne málo informácií. Teda, takmer nič. Klan teda začal upadávať do zabudnutia a na mnohých kedysi slávnych Uzumakiovcov začal sadať prach. Hviezda klanu Uzumaki zapadla, ale nezhasla. Stále je tu nádej.
Mnoho shinobi z klanu Uzumaki patrilo k jedným z najlepších. A to vďaka talentu na pečatiace techniky či ovládania čakry. Boli z nich výborní medici, majstri v pečatiach i Ninjutsu, senzibili, ale aj krotitelia chvostových démonov. Mnohí zdedili i schopnosť ovládať čakrové reťaze, čo sa v dnešnej dobe radí medzi vrodené schopnosti alá Kekkei Genkai. V súčasnosti zrejme okrem Mikoto neexistuje nikto iný, kto by bol schopný ovládať ich. Možno niekto taký ešte existuje. Ale nikto o ňom nevie.
Uzumakiovci predovšetkým oplývali takou húževnatosťou, akú len tak človek nevidí. Tá spoločne s ohnivou vôľou tvorila nebezpečnú kombináciu pre nepriateľov. Pretože sa dokázali postaviť na nohy i za takých okolností, pri ktorých by obyčajný shinobi padol a viac sa už nepostavil. Presne ako to bola u Naruta Uzumakiho. Jeho vôľa bola tak pevná a jeho viera v daný moment tak silná, že dokázal temer nemožné.
Veľká zásoba chakry. To je tiež charakteristickým klanovým znakom. Doplňuje to ich silu vôle i vieru. A robí ešte silnejšími a nebezpečnejšími shinobi.
A vďaka i pevnej fyzickej schránke sa stalo tradíciou to, že sa tu Kurama „predával“ z istého jedinca na potomka. Je však nad slnko jasnejšie, že táto tradícia už dávno neplatí. Odkedy teda klan Uzumaki takmer vymrel. Za nového nositeľa deväť chvostého démona bol zvolený niekto úplne iný, žijúci v inom klane. Pre Uzumakiovcov bolo špecifické i to, že i po vyňatí démona boli schopní žiť dlhšie, aj keď to je len taký nepatrný rozdiel. Aj tak, skôr či neskôr, umreli.
Klanové techniky
Chakra Chains (Bez ranku – Kekkei Genkai)
Chakra Chains Barrier (S-rank)
Shiki Fūjin│ Dead Demon Consuming Seal (S-rank)
Shiki Fūjin: Kai│ Dead Demon Consuming Seal: Release (S-rank)
Hakke no Fūin Shiki│ Eight Trigrams Sealing Style (A-rank)
Heal Bite (A-rank)
Uzumaki Sealing Technique (B-rank)
Hakke no Fūin Shiki│Four Symbols Seal (B-rank)
P.S. – Neskôr tu pridám ešte svoje vlastné techniky.
CHARAKTERISTIKA
 Povaha
Na to, koľko si toho Mikoto prežila a akých zverstiev, ktoré syn Madara Uchihu napáchal, je v skutku milej a priateľskej povahy. Spomínané udalosti ju skôr utvrdili v dobrom presvedčení, stali sa podnetom pre výkvet dobroty v nej. Iného človeka by skôr zlomili a vytvorili niekoho iného, než bol, zmenili by ho k ešte horšiemu tvorovi. Tento fakt prezrádza, že Mikoto má pevnú, nezlomnú vôľu a sila jej viery nepozná hraníc. Verí, že jedného dňa obnoví klan a privedie jeho zašlú slávu späť. Vie, že to jedného dňa dokáže. Mikoto je človek nebojácny. Svoj strach prekonala už dávno, ľahko sa prispôsobuje novým okolnostiam, neodporuje a nepapuľuje. Rozmýšľa racionálne, na svoj vek je (v sedemnástich by mala byť ešte pošahaná tínedžerka) rozumná a spoľahlivá.
Rada pomáha. Preto sa vydala na cestu medika. Aj tak by nemala na výber. Jej matka ju k tomu vychovávala už od veku, kedy bola schopná ako tak vnímať jej reči, aj keď im veľmi nechápala.
Je to optimista. Úsmevy hádže všade naokolo. Jej osobná aura je tak plná pozitívnej energie, že ju ostatní naokolo doslova cítia. Aj keď nevidia. A často ich nakazí. Mikoto je sprievodcom druhých v temnom tuneli. Vedie ich po správnej ceste a nedovolí im zablúdiť. Svojich priateľov si drž blízko pri sebe, často sa na nich citovo upne a keby niekoho z nich stratila, bolí ju to. Strašne. Ale vie sa pozviechať. Vie sa oslobodiť z depresií. Ale bolesť ju bude prenasledovať dokonca života. Tak ako bolesť zo straty blízkych, najmä svojich rodičov. Niekde hlboko v srdci je všetko ten smútok a zúfalstvo, skrytý. Drží to v sebe, necháva to hromadiť. Nikto, okrem Amekageho, nevie, čo sa s jej rodičmi a príbuznými stalo. A tak to chce tajiť naďalej. Vravela som, že má kamarátov, ale žiadny sa ešte nestal tak blízkym, že by prenikol pod vrstvu plnú optimizmu a radosti zo života, a objavil to, čo ju tak často vo vnútri žerie, hoc to nedáva najavo.
VZHĽAD
Mikoto je svojim vzhľadom zvláštna, taká iná. Farba vlasov, štýl oblečenia...To z nej robí človeka, ktorý vyčnieva z davu. A jej to nevadí. Začneme trebárs tým, že má nezvyčajné uhľovo čierne oči. Aby ich zvýraznila, ohraničuje si ich čiernou ceruzkou. Ak sa do jej očí pozriete, začnete sa v nich utápať, je to, ako by ste upadali niekde do nekonečnej temnoty, žiadne dno.
Ako prvé, čo väčšinou ľudí na Mikoto zaujme, je jej farba vlasov. Ofina je biela, zvyšok vlasov čierny. Ozaj nezvyčajné, a čo je na tom ešte nezvyčajnejšie, je fakt, že je to jej prirodzená farba vlasov. Asi to je spôsobené nejakou genetickou chybou alebo niečím podobným (Jej mama mala čierne vlasy, otec biele). Mikoto má inak výrazné lícne kosti a plné pery, malý nos bez pieh, pleť bez vyrážok a čiernych bodiek.
Čo sa týka oblečenia, Mikoto nosí korzet, ktorý jej väčšinou v pohybe nezabraňuje, je z pružného materiálu. Občas sa v ňom cíti trošku tesne, najmä keď sa poriadne nažerie. K tomu má čierne kraťasy a silonky, potrhané, aké nosia rockerky. A vybíjané topánky tej istej farby. Ak je jej zima, navlečie na seba dlhý čierny kabát. Sem tam si na ruky natiahne aj rukavice, aby nemala odreniny na rukách, pokiaľ sa rozhodne niekoho zmlátiť.
Po celom tele sa jej tiahnu rôzne tetovania. Na to že má sedemnásť, ich má pomerne dosť. Nemal kto jej ich zakazovať, takže.
SCHOPNOSTI│ZAMERANIE
Mikoto je zameraná najmä na Ninjutsu, presnejšie na Iryō Ninjutsu a Fūinjutsu.
Pokiaľ sa má vrhnúť do priameho boja, Mikoto využíva nie len štýl chakrou zvýšenej sily (na nižšej úrovni), ale i chakrové reťaze, ktoré sa dajú rôzne použiť. Mikoto je ale skôr podporný typ, do priameho boja sa vrhá málokedy, vlastne iba ak je v ohrození života buď ona alebo jej blízki ľudia.
Mikoto zatiaľ nevie liečiť, neovláda techniku Shōsen no Jutsu, ktorá by ju to umožňovala. Ale je presvedčená, že čas, kedy sa ju začne učiť, sa blíži! Zatiaľ si ale musí vystačiť s technikou Chakura no Mesu, ktorá má nie len medické využitie.
Ako som už spomínala, Mikoto ovláda chakrou zvýšenú silu, keďže je Chūnin, jej sila sa rovná sile Sakury (pred vojnou samozrejme xD), rozhodne sa nemôže rovnať Tsunade, ktorá svojho nepriateľa odrovná jedným jediným prstom a jednou ranou ho dokonca dokáže usmrtiť. Keď sme už teda pri tejto panej, Mikoto si robí zálusk na jej techniky a rada by ich jedného dňa naučila. Zatiaľ to je ale len na úrovni sna. Aby ich bola schopná vôbec ovládnuť, bude musieť ešte veľa, veľa trénovať.
Mikoto sa veľmi dobre vyzná v ľudskom tele. Pár rokov potom, než sa naučila čítať, začala študovať rôzne encyklopédie a knihy o ľuďoch. Študovala ľudskú stavbu a snažila sa všetko pochopiť a zapamätať si. Samozrejme, zatiaľ nevie všetko a má sa ešte čo učiť, ale pravidelným praxovaním v nemocnici sa určite naučí všetko, čo by mal plnohodnotný medik ovládať.
Mikoto je ťažko vyčerpateľný človek. Energie m na rozdávanie, jej zásoba chakry je väčšia, než u mnohých iných shinobi. Je ohybná ako prútik, ale nedá sa povedať, že sa v priamom boji vyhne všetkým možným i nemožným typom útokov.
V Taijutsu je priemerná. Raz za čas si ho precvičí. V boji proti nejakému špecialistovi na boj zblízka by asi totálne pohorela. A Genjutsu? Vie ho prekuknúť, ale so zrušením nastáva problém. Ak nepôsobí Kai ani fyzická bolesť, tak skončila.
PODSTATA
Fūton
Bodové hodnotenie schopností
Ninjutsu – 4│Taijutsu – 3│Genjutsu – 1,5│Rýchlosť – 2│Sila – 3,5│Inteligencia – 3
Techniky
Chakra Chains (Kekkei Genkai, bez ranku)
Chakra Enhanced Strenght (Bojový štýl, sila na úrovni ranku C)
Hakke no Fūin Shiki│Four Symbol Seal (B-rank)
Keiyaku Fūin│Contract Seal (B-rank)
Ōkashō│ Cherry Blossom Impact (C-rank)
Chakura no Mesu│Chakra Scalpel (C-rank)
Shunshin no Jutsu│Body Flicker Technique (D-rank)
Generic Sealing Technique (D-rank)
Základné E-rankové techniky
ŽIVOTOPIS
Samozrejme si na svoje narodenie nepamätám, ale mama mi vravela, že som sa narodila počas prebiehajúcej noci padajúcich hviezd. Osud alebo obyčajná náhoda? Ťažko sa prikloniť na stranu jedného z týchto dvoch výrazov. Pretože pri oboch by sa dali nájsť presvedčivé argumenty. Mama to brala ako znamenie, že som výnimočná. Tou som ale nebola. Nikdy...
 Moje detstvo bolo v skutku...Nedetské. Žila som v klane, ktorý sa riadil prísnymi pravidlami a tradíciami. Preto som sa nestýkala s deťmi z iných klanov, len s tými z toho nášho. Nemali sme toľko času na zábavu. Neleňošili sme a neflákali sa. Neodvážila som sa vtedy mamy pýtať, prečo to tak je. Prečo nemôžem chodiť medzi ostatné deti z dediny a hrať sa s nimi, ako som to videla vždy, keď som sa pozrela z okna, odkiaľ som videla poza vysoké múry, chrániace naše hlavné sídlo pred inými. Prečo som sa nemohla tak zabávať. Neodvážila som sa rodičom ani papuľovať, pretože by ma čakala bitka. Prísnosť. Nikdy som tú vlastnosť nemala rada. Nechcela som, aby to tak bolo. Ale nemohla som nič robiť, len svojich rodičov počúvať. Často mi do hlavy vtĺkali rôzne pravidlá, podľa ktorých sme sa riadili. Nikdy som si ich nezapamätala, priznám sa, že vždy počas toho som sa zahĺbila do seba a aspoň nejaký čas strávila vo svojom vlastnom svete plnom mýtických tvorov, princezien a princov.
Rástla som. Čím staršia som bola, tým viac som toho pochopiteľne chápala. Naučila som sa písať a čítať. A tak teda začalo obdobie, kedy sa mama rozhodla naučiť ma pravidlám shinobi a základom, ktoré na Akadémii budem potrebovať. Vysvetlila mi, čo je Ninjutsu, Taijutsu, Genjutsu. Učila ma základné hmaty na vyblokovanie nepriateľského útoku. Oboznámila ma s tým, čo byť shinobim obnáša. Samozrejme v takej forme, aby ma to neodradilo. Skrášlila to. A ja som si naivne začala myslieť, že byť shinobim je prechádzka po ružovom sade.
„Mami, prečo sú pravidlá nášho klanu tak prísne? Prečo ich musíme všetci dodržiavať?“ Odhodlala som sa to mamy pýtať, až keď som mala sedem rokov a nevedela som ešte stále pochopiť, prečo to tak je.
„Vieš, že z nášho klanu pochádzal Naruto Uzumaki. Ten svojou silou a odhodlaním vystavil latku vysoko. A aby sme nestratili rešpekt a dominanciu v Uzu, každý jeden z nás musí aspoň čiastočne túto latku dosiahnuť. Tieto pravidlá nás majú správne usmerniť a vychovať z nás shinobi správnych shinobi i po stránke nášho správania. Zároveň nás majú naučiť disciplíne. Preto tie pravidlá existujú, aby sa nás klan nerozkekešil.“ Tak znela mamina odpoveď. Pochopila som ju ale až o niekoľko rokov. Pretože v tej dobe som ani poriadne nevedela, kto Naruto Uzumaki je. Teda, vedela som, čo urobil, že zachránil svet a podobne, ale o tom, čo ovládal, som nemala ani poňatie. Musím tu spomenúť i ten fakt, že ma mama neustále zásobovala nejakými knihami o ľudskom tele. Chcela, aby som si vytvorila vzťah k medictvu už v tak mladom veku. A mne neostávalo nič iné, než ich študovať. Spočiatku to bolo také silené, ale časom som si k tomu pomaly vytvárala vzťah a obľúbila si to. Už vtedy som bola rozhodnutá, že sa stanem jednou z najlepších medičiek.
V deviatich som sa dostala na Akadémiu, ktorú som úspešne dokončila v dvanástich a stala sa geninom. Nebola som nijako extra talentovaný jedinec, ktorý by tam nejako vynikal, mala som dobré známky, s ktorými som bola i patrične spokojná.
Bola som priradená k tímu, ktorý sa skladal z Uchihy Minako a Takashiho Inuzuka. Senseiom nám bola moja sesternica Uzumaki Yoko. Už pri prvom stretnutí sme si padli do oka. Výborne sme spolu vychádzali nie len ako tím, ale aj ako priatelia vo svojom voľnom čase. Vzájomne sme sa vo svojich schopnostiach doplňovali, ja som bola skôr tá, ktorá ich podporovala a kryla im chrbát a oni dvaja tí, ktorí nepriateľov dorážali. Prvé misie boli o ničom, naháňanie mačiek a podobné somariny, ktoré z môjho pohľadu nemali ani poriadny zmysel. Neskôr sa však táto situácia zmenila a začali sme chodiť i na misie mimo dedinu, kde sme väčšiou mali zlikvidovať nejakých banditov, zlodejov či len niekoho previesť do druhej dediny a chrániť ho pred možným útokom. Konečne niečo, čo nás aj bavilo. Vždy sme si počas týchto našich malých výprav užili veľa zábavy. Neverili by ste, akí dokážu byť Uchihovia vtipní, teda platilo to len u Minako, ktorá mala pozitívnej energie na rozdávanie. Spolu s Takashim sa z nás stali najlepší, nerozluční priatelia.
A tak sa to ťahalo až do doby, kedy mali byť chūninské skúšky. Mala som vtedy už štrnásť rokov. A neboli by sme to my, keby sme sa ich nezúčastnili. Dlho sme sa na nich pripravovali, aby sme ich zvládli a navzájom sa podporovali, aby sme neklesli na duchu. Nastal deň D. Prvá skúška bola písomná. Priznám sa, že nič som nevedela, tie otázky boli tak divne sformulované, že som vlastne ani nevedela, čo po mne chcú. Upadala som do zúfalstva. Jediné, čo mi ostalo, bolo odpisovať. Síce sa nám vyhrážali, že ak nás pri tom pristihnú, poletíme rýchlosťou blesku, ale musela som to risknúť. Nakoniec som akýmsi zázrakom postúpila, bol to proste super pocit!
Druhá časť skúšky bolo hľadanie zvitkov v obrovskom lese. Ten, kto mal mizerný zmysel pre orientáciu, si mohol tak maximálne v*srať oko. Jednoducho ten zvitok nenájde, ani keby sa neviem ako snažil. V lese bolo pripravených niekoľko pásc. Niektoré boli primitívne, ale niektoré nás zase nesmierne vyčerpali. Dokonca nás napadli aj nejakí shinobi, pred ktorými sme uháňali kade ľahšie, pretože sme nevedeli prísť na to, ako ich poraziť. Ledva sme sa k nim priblížili! Ale ten zvitok sme našli. Čírou náhodou. Vrátili sme sa ako predposlední, čo znamenalo jediné. Že sme postúpili!
A tretia časť skúšky bola tá, ktorá nás mala preskúšať po fyzickej i psychickej stránke. Tu som zistila, že v boji nie sú dôležité len techniky, ale aj to, čo máš v hlave. A stále lepšie je poraziť nepriateľa so štipkou premýšľania a hľadania jeho slabín, než ho bombardovať s technikami a rýchlo sa tak vyčerpať, nehľadiac na to, z akého klanu pochádzaš a aké máš vďaka nemu výhody. Mojim nepriateľom bol zdánlivo slabý shinobi. Ktorý neskôr vytiahol také esá, div mi oči z jamôk nevypadli, keď som ich videla. Musela som premyslieť každý môj krok. Jediná chyba by ma mohla pripraviť o výhru a to som nesmela, inak by som zahanbila klan. Porazila som ho, ale bolo to len tak tak. Šla som naňho s ľsťou, ktorú neprekukol. A to sa mu stalo osudným. Moji dvaja tímoví partneri taktiež vyhrali svoje súboje. A tak sa z nás všetkých troch stali chūnini. Radosť, ktorú sme v tej chvíli pociťovali, nemala hraníc!
Avšak prišiel deň, ktorí sa zapísal do histórie ako deň, ktorý bol začiatkom padnutia troch dedín. Medzi prvou bola naša Uzushiogakure no Sato. Domov Uzumakiovcov. Stála som v radách vojska, s ktorým sme mali ochrániť dedinu pred ním. Synom Uchiha Madaru. Pamätám si, ako som v jeho očiach zbadala tú nekonečnú nenávisť, zlosť, zlo z neho sršalo na všetky strany. Vysmieval sa nám, tým, ktorí boli ochotní položiť život za svoju dedinu len preto, aby ju ochránilo. Štvalo ma to. Vedľa mňa stáli všetci Uzumakiovia a s hrdosťou sa dívali na nášho nepriateľa. Mala som takú predtuchu, že to nedopadne dobre. Bohužiaľ, splnilo sa to. Uchiha Takeru sa z nejakého dôvodu zameral hlavne na nás Uzumakiovcov. Predpokladala som, že to bude kvôli tomu, že v minulosti Naruto Uzumaki spoločne s Uchiha Sasukem jeho otca porazil. Určite nás preto znenávidel. Naruto Uzumaki sa tak stál nie len záchrancom sveta, ale aj skazou nášho klanu.
Takeru postupne zabíjal každého z nás, pritom s ním zmietol ďalšie časti nášho vojska. Vyžíval sa v tom. A ja som sa len šokovane dívala na tie kaluže krvi, ktoré obklopovali telá mojich bratrancov a sesterníc. Čoskoro padol aj náš vodca, najsilnejší zo súčasných Uzumakiovcov, ktorý bol zároveň hostiteľom Kuramu, a mňa opustila nádej. Zvyšní Uzumakiovci sa snažili zabrániť skaze, ktorú by Kurama so sebou priniesol a okamžite ho zapečatili do istého špeciálneho predmetu skôr, než sa dostal z teda svojho zoslabnutého hostiteľa. Ktorý pomaly, ale isto umieral bez možnosti vyliečenia, pretože jeho zranenia boli strašne vážne.
Pamätám si, ako ten Takeru uprel pohľad na mňa. Tá šialenosť, ktorá sa mu zračila v očiach...Na tele mi naskočili zimomriavky. Bála som sa ho. Keď zdvihol ruku, že na mňa vyšle nejakú techniku, skočili predo mňa moji rodičia.
„Bež, Mikoto, BEŽ!“ Zvrieskla a privolala si na pomoc reťaze. „Choď do Ame! Tam budeš v bezpečí, máme tam staré sídlo, v ktorom nikto nežije. Budeš nám chýbať, miláčik, ale pamätaj, navždy budeme s tebou, nikdy ťa neopustíme. Verím v teba a i v to, že sa ti podarí náš klan obnoviť. Teraz už bež, a nezabúdaj na nás...“
Mama a otec sa na mňa posledný krát otočili a usmiali sa. Trpko, ale predsa.
„Nesklamem vás.“ So slzami v očiach som sa otočila a so zvitkom ušla. Netrvalo dlho, než som začula ženský bolestný výkrik, a chvíľu na to i otcov. Keď som sa otočila, videla som ich ležať vedľa seba. S úsmevom na perách a krvou, ktorá sa im spoločne miešala a vsakovala do zeme. Bola som zúfalá, smutná, plakala som. Kto si ma schytil za rameno a stiahol za ruinu istého obchodu.
„Tíško, musíme újsť. Do Ame. Je to naše jediné východisko.“ Bol to nejaký shinobi. Táto bitka nemala zmysel viac. Vírivá padla. Počula som ešte nadšený smiech Takerua, ktorý začal len tak pre srandu ničiť všetko, čo mu prišlo pod ruku.
Ušli sme teda. Do Ame, ktorá nám poskytla útočisko.
Počula som o tom, že zanikli aj ďalšie dve veľké dediny a tí, čo prežili, sa nasťahovali do Ame. Odkiaľ sme čakali na posledný úder. Nasťahovala som sa do starého Uzumaki sídla, kde som našla mnoho zaujímavých vecí a čo ma prekvapilo, aj rôzne mamine a otcove fotky, predmety. Mnohé z nich som si zarámovala a poukladala na stôl vo svojej izbe. Chýbali mi. Tak strašne mi chýbali. Často som ich vídavala vo svojich nočných morách, v kaluži krvi, ale s úsmevom na perách. Bolo to strašné. Celý ten masaker. Náš klan bol teda takmer úplne vyhladený. Nevedela som, či ešte niekto prežil. Dúfala som, že áno, že nie som posledný Uzumaki na svete.
Amekage sa ma snažil podporiť. Vtedy som totižto trpela depresiami, pretože som tratila všetko, na čom mi záležalo. Mala som samovražedné sklony. Kto vie, čo by sa stalo, keby som rodičom nesľúbila, že obnovím klan. Zaujímavosťou bolo, že i napriek tejto udalosti, som nemala nijako extra ovplyvnenú psychiku. Hold, bola som Uzumaki. Pevná vôľa i viera dokázali svoje.
Finálny boj nakoniec nastal. Mimo Ame. Tentoraz som sa držala v úzadí, ako medička. Takeru Uchiha bol porazený, ale i straty na našej strane boli obrovské. Mnohé hlavy zničených dedín padli, náš Amekage upadol do kómy. Jedine Yukikage prežila.
Od tohto ďalšieho krvavého bola prešli tri roky. Vyslobodila som sa zo smútku a depresií, ktoré ma prenasledovali na každom kroku a skryla ich hlboko do svojho srdca. Uvedomila som si, že takto nič nedosiahnem. Nebola som jediná, kto stratil svojich blízkych. Mojou povinnosťou, keďže som bola „medikom“, bolo a stále je podporovať tých, ktorí to potrebujú, nie len ich liečiť. Psychická bolesť sa nedá vyliečiť technikou, ale prítomnosťou dobre naladeného človeka, ktorý rozumie.
Našla som si niekoľkých kamarátov. Žiaden z nich mi ale nikdy neprirástol k srdcu tak, ako moji bývalí tímoví partneri. Zomrieť som ich síce nevidela, ale predpokladám, že mŕtvi sú. Pretože sa nepresťahovali do Ame, tak ako ja. I táto strata ma bolí doteraz. Ale viem ju skryť, viem ju nahradiť pozitívnym úsmevom. Viem byť sprievodcom v temnom tuneli druhých... | |
|
