Dům Shiryuu Nao

Bolo ale aj nadmieru jasné, že kaby ma neprebrala z tranzu tak by som ostal stáť pred tými dverami ešte pekne dlho. Možno by som naozaj tam prestál tú dobu až do rána a bolo jasné že by mi to takmer vôbec ani nevadilo čo bolo na mne strašne zvláštne. Pomalým tempom som vošiel do vnútra a rozhliadol sa po dosť obrovskom dome. V takom som dlho nebol, vedel som že naše sídlo je veľké ale bolo zničené a poznamenané tokom času. Toto nevyzeralo opustene a zničene ale naopak, hlavne som sa tu nevyznal takže som ostal stáť na chodbe a obzerať sa. To mi chvíľu zabralo ale než som jej dal nejakú šancu ma niekam zaviesť, pomalým krokom som sa vydal na vlastnú prehliadku domu, nevediac kam idem a ako sa vyblúdim ak sa raz stratím. A tak rovnako som ako kedysi na cvičisku, aj teraz zmizol Nao z dohľadu.

Ticho ostalo tichom a ja som sa ale neukázal. Moje myšlienky práve upútala obrovská knihovňa, kde som si našiel istú zaujímavú knihu o Ninja umení so zameraním sa na Genjutsu, a práve o kapitole nadväzujúcej o Uchíhoch. Zlosť aká vo mne v ten moment zovrela keď som si prečítal názov klanu bola až hmatateľná a takmer až neuveriteľná aká bola veľká a silná. Na volanie som neodpovedal, všetko svoje sústredenie som vložil do knihy, alebo presnejšie som spomínal na to čo som čítal z klanových listín.

Problém s hľadaním izby bol takmer okamžite vyriešený, len čo sa ma dotkla aby mi vytrhla ruku z knihy a môj prúd myšlienok a vôle na udržanie sa bol narušený. Presne v tom okamihu kniha o Uchíhoch vzplanula a moje oko sa zlovestne presunulo na Nao. Tentoraz bolo červené, azurovo modrá zmizla a zmenila sa na krvavú červenú a to oko hľadelo na Nao ako na svoju novú obeť, akoby ju chcelo rozpárať a rozsekať na cucky. Kniha padla na zem, horiaca a páliaca na uhoľ, ale práve v tom istom momente ako sa zdalo že nie je niečo v poriadku a ja na Nao zaútočím, začalo mi znova krvácať pod vrstvou obväzu oko a ja som si spomenul kto som.. "Som Akio.. Sakkaku.. Akio.. Sakkaku.. AKIO.. SAKKAKU!" Posledné slová som už zreval a moje ochabnuté telo padlo v bezvedomí a krvacajúce na zem kde sa ubralo na dlhý spánok. Čo sa stalo nové, tetovanie, nové čierne plné divných znakov a tečiek, cez celé telo a tak isto aj tvár.. Čo to bolo? Prekliatie klanu Sakkaku.

Dvere ale boli zamknuté a ja som jej zatiaľ nedovolil vojsť do vnútra kým nepripravým niečo, čo by ju mohlo z časti potešiť a z ešte väčšej časti utvrdiť že nejsom až tak na škodu. Preto v momente kedy som konečne po dlhej dobe otvoril dvere, v zástere a kuchárskej čapice, zacítila lahodnú vôňu nových pokrmov aké ani ona ešte nejedla. Množstvo jedál ktoré som vedel variť a boli no dosť ťažké, a hlavne, nie len že kuchyňa voňala perfektnými raňajkami ale dokonca bola tak uprataná a vyčistená že jedlo sa mohlo servírovať kľudne aj na zemi. Len čo totiž otvoril som dvere, prisnul som k nej stoličku aby si sadla, pomaly ju zasunul za stôl a začal nosiť pokrmy. "Dobré ráno.. Dnes pošťák nedoniesol nič pani moja, a volali z údržby že na tú kanalizáciu sa prídu pozrieť neskôr. Pre teraz ale prajem dobrú chuť.." Zaškeril som sa ako malý, trochu som ju trollil to áno, ale napriek tomu som sa snažil správať úctivo a aspoň z vďakou že tu bývam.

Popravde, som nemal ani toho najmenšieho tušenia ako variť a jedlá ktore práve jedla boli robené po prvý krát. Podarili sa mi hlavne vďaka kuchárskej knihe a inteligencii pri ktorej som na varenie ani nepotreboval talent. Okamžite som na prvú otázku zareagoval ľahkým prikývnutím so slovami na perách v podobe.. "Áno, madam.." a hlavne hlasom pri ktorom ste si ani neboli istý ako o myslel, a mohol som to zobrať v celku vážne aby som sa stal vlastne major domus. Avšak okamžite ako prišlo k vysvetleniu čo to malo znamenať, vážnú a neutrálnu tvár akú som zachovával presne ako ona doteraz, som nahradil za neistotu a ba až strach z rozprávania o veciach ktorým som ani sám poriadne nerozumel. Kývnutím hlavy som dal jasne najavo o súhlase s touto podmienkou a taktiež ostatnými, predovšetkým o kontrole, zľahka som odsunul stoličku od stola aby som si uvolnil priestor pred sebou, zoskočil s nej a pomalým, šuchtavým krokom som sa vydal naspäť do obývačky na miesto kde som prespal celú noc, až na chodbu k dverám, a následne von do záhrady, kam som sa posadil na múrik a sledoval znova oblohu. Rozmýšľajúc ako jej to predniesť aby ma ešte náhodou nevyhodila.

Bolo naozaj zaujímavé že boli o klane Sakkaku uchovávané nejaké zmienky v podobe kníh a spisov a tie zavedené do knihy aj pre taktéto domácnosti. Popravde som ani len netušil o jej klane, tak ako ona nevedela o mojom. Kniha ktorú držala v rukách odkazovala na našu minulosť plnú krvy ale vernosti voči Kágemu, plnú pomsty a udalosti ktorá zmenila všetko. Hovorilo sa tam o majestátnosti klanu, najväčšieho a najbohatšieho v Ame pre ich umenie Genjutsu schopné poraziť Genjutsu klanu Uchíha. O ich minulosti, o ich vernosti, o tom ako každý člen Sakkaku nakoniec bojoval v najbližších radách Amekageho, ako ale pri ich vernosti všetci umreli. O poslednom boji proti Konohe, kedy Uchíha klan vyvraždil ten náš do posledného jedinca. Skončili sme presne ako v minulosti Uchíhovci, s prá jedincami potulujúcimi sa po svete ale ani jeden z nich sa z neznámych príčin nevrátil do Ame. Mali sme však jednú zaujímavosť, vždy sme mali jedno oko inej farby ako to druhé a hlavne sme si ho vždy ukrývali pod červené šatky, ktoré nevyzerali ako farebné ale nasiaknuté krvou. Nič viac sa ale nepísalo v knihách, ostali len rodokmene, založenie ktoré malo niektoré stránky zničené a krátky súpis schopností klanu ktoré by sa mi mohli zísť. V momente prečítania posledného riadku v knihe som sa na záhradnom múriku pohol, strhol pohľad z neba a zahľadel sa do zeme. "Za cenu veľkej sily, sme sa vzdali polovice nášho vedomia.." Tak som prehovoril, presne ako znela posledná veta a citácia v knihe.

Preto sme si zakrývali oko, ktoré ešte od dôb padnutia nášho klanu nikto nevidel, keďže som ho ešte nikomu neukazoval. V momente prečítania tejto vety som sa zahľadel pred seba, do neďalekej spleti obrovských vežičiek Amegakure, a otázku ktorú mi položila po chvíľke zízania do ničoho, som dlhú chvíľu ignoroval. Nie že by som nechcel odpovedať, ale popravde som ani odpovedať poriadne nevedel. Dnes sa to ale stalo len kvôli spomienke na Uchíhov a jedno som vedel. Svoje druhé já vypustím iba keď potrebujem a v nutných situáciach, inak ostane pečaťou zamknuté v druhej polovici vedomia naveky. "Áno.." Odpovedal som po chvíľke ticha ale neobzeral sa na ňu späť. Stále som sledoval pred seba do Amegakure a čakal čo poviem, pričom väčšina mozgu očakávala že ma ešte dnes vyhodí z domu. Nevadilo by to až tak, samotu som stále zvládal, a bolo mi to vlastne fuk. Áno chýbala mi ľudská spoločnosť, ale bol som typ, ktorý to proste neriešil.

~ Přesun ~

Naozaj dlho trvalo kým som sa vzpamätal z dôsledkov aké mi privodil môj „Sharingan“. Aj keď ním nebol, cítil som po celé dni ohromné slabosti a dokonca stratu videnia. Po tieto dni som sa ani nezdržiaval v mojom provizornom dome, u Nao, ale práve naopak som sa utiahol do ruin môjho sídla, kde som študoval všetky možné spisy o našom klane a ako ovládať dar a zároveň prekliatie, aké mi bolo poskytnuté od narodenia. V týchto dňoch som úplne zmizol z dohľadu celej zadaždenej Amegakure, kým posledná kvapka nedopadla ťažko na zem a nesignalizovala konečné ukončenie dažďového obdobia aspoň na pár dní. Vtedy som zdvihol zmorenú hlavu z kopy knižiek, biely ako krieda vďaka úplne nulovému kontaktu zo slnkom alebo niečím zdravým ako je jedlo ba či voda ktorej som mal naozaj už aj dnes málo, natiahol sa pričom sa zo mňa zosypala väčšina spisov, natiahol sa s podivným zvukom akoby mi praskli všetky kosti v tele a pomalým pohybom som sa vydal späť do rezidencie Nao, kde som si po dlhej ceste všimol lístku priloženého kunaiom na dverách. Strhol som ho, pozorne si ho prečítal keďže mi to ale robilo problém, musel som tento pokus opakovať asi tak 20 krát kým som pochopil že už týždeň meškáme na tréning, ostal stáť pred prahom dverí očakávajúc zázrak a hľadel na dubové dvere obávajúc sa že sa niečo stane.

Znova epický post xDDD

~presun oboch~