Konan Kimura (Shinobigashiru)

Charakter : Ako prvé, čo k charakteru Konan poviem, je fakt, že je to žena so srdcom na správnom mieste. Je láskavá a dobrotivá, ochotná pomôcť každému, kto to ozaj potrebuje. Býva milá a priateľská, najmä k ľuďom, ktorí si to zaslúžia. Možno sa vám zdá, že má až príliš dobrých vlastností a tak začnem s tými, ktoré sa medzi tie dobré rozhodne nepočítajú. Prvou je jej tzv. „ostrý jazyk“. Má komentáre snáď ku všetkému, čo sa jej nepáči a nebojí sa na rovinu povedať, čo si o kom myslí. Je nemožné hádať sa s ňou, pokiaľ si myslí, že pravdu má ona. Keď vám niečo povie, netreba sa urážať. 99% svojich poznámok nemyslí vážne. Ďalšou jej negatívnou vlastnosťou je agresívnosť. Stačí jeden krivý pohľad a dotyčný má po chlebe. Za tie roky tréningu Kenjutsu a Taijutsu si vypestovala celkom veľkú silu a ak teda niekto nechce skončiť s otrasom mozgu a navretou boľavou hrčou na hlave v nemocnici. A ak teda je niekto sadista, prosím, nech sa páči. Stačí jedna jediná negatívna poznámka a o poriadny prúser máte postaraný. Dokáže človeka zmlátiť do bezvedomia bez mihnutia oka. Nie, nie je cynická, len je v takom prípade poháňaná svojim vlastným hnevom. Konan patrí k odvážnejším typom človeka. Má pevnú vôľu, nie však takú oceľovú, ako tá Kenseiova, ktorý je jej bývalý tímový partner. Za tie roky, čo bola preč, konečne našla samú seba, dozvedela sa mnoho nových vecí o sebe a hlavne jednu veľmi znepokojivú informáciu. Kenseia berie za niečo viac, než za kamaráta. Veľmi ju nepotešilo a rozhodla sa nechať si to pre seba. Radšej. Aby tým ešte nechtiac nespretrhala ich blízke kamarátstvo. Chce ho nechať v ilúzii, že ho berie skoro ako brata. No, nakoniec už len dodám, že Konan je optimisticky, neustále usmievajúci sa človiečik, ktorý sa snaží každého v jej blízkosti nakaziť pozitívnou energiou.

Obľúbené : Konan nadovšetko miluje sladké všetkého druhu. Čokoládky, lízatká, gumových medvedíkov, želé, karamelky, no proste všetko. Až na tých pár Made in China šmejdov, ktoré chutia ako sedem rokov stará plastelína. Zo zvierat Konan miluje najmä koníky a pandičky, to sú proste také ňuní stvorenia! Teda podľa nej. Vždy si chcela nejakú pandu či koníka kúpiť, ale bohužiaľ. Nemá veľmi čas na to, aby sa o ne mohla starať. Musí si vystačiť s Kuchyiose, ktorým sú práve kone. Rada sa objíma a túli, to jej ešte ostalo z detstva, kedy svoju vlastnú mamu objímala skoro vždy. A tak isto svoju sestru, ktorá tým zase až tak nadšená nebola. Miluje leto, slnko, prírodu. Občas chodí na turistiku do nejakých hôr, je to pre ňu dokonalé uvoľnenie a relax. Rada číta knihy či trénuje. A varí. Konan má tak trochu talent na varenie a našťastie sa jej ešte nikdy nestalo, že by jej vybuchol sporák či podobné veci. A už rozhodne nikoho so svojim jedlom nepriotrávila! Vždy túžila po kariére šéfkuchárky, ale shinobi cesta sa jej zdala omnoho lákavejšia.

Neobľúbené : Neobľúbených vecí má Konan žalostne málo. V prvom rade nenávidí namyslených a arogantných ľudí, a určite nie je sama. Kto by ich mal len rád, že? Taktiež nemá príliš v láske ľudí, ktorých obľúbená činnosť je ohováranie a klebetenie. Lenivosť je tiež vlastnosť, ktorú neznesie. Ak raz bude mať študentov (dúfa, že nie), tak pevne verí, že budú aspoň trochu usilovní a nie leňochody, ktoré ležia v posteli od rána do večera. A aby som ešte nezabudla, nemá rada niektoré druhy zeleniny, ako napríklad cibuľu, cesnak, fazuľu, karfiol a podobné.

Sny a ciele : Konan nemá veľa snov a cieľov, ktorými by sa riadila a snažila sa ich splniť. Prakticky má len jeden jediný. Ochrániť ľudí, na ktorých jej záleží a jedného dňa položiť život za jej milovanú, rodnú dedinu.



Vybavenie : ZVN, 7 chakra vodivých mečov (vodiče okrem rukoväte), chrániče rúk a nôh, tenké brnenie pod oblečením (je tak tenké že ho vôbec nevidno)


Životopis :
Narodila som sa do klanu Kimura. Ktorý nebol príliš slaný, možno preto, že naše sídlo sídlilo v malej dedinke neďaleko Kusugakure no Sato. Aj napriek tomuto bol náš klan verný Trávnatej a neodmietol nič, čo by jej mohlo pomôcť. Z tohto klanu pochádzali najmä špecialisti na Kenjutsu, Taijutsu a Ninjutsu. Málo kto z nich ale dokázal ovládnuť Tanec siedmych mečov. Bolo to niečo tak ťažké, že existovalo len pár ľudí, ktorí dokázali narábať so siedmymi mečmi a útočiť tak chaoticky, že to nedokázal prekuknúť ani Sharingan. Každopádne, moji rodičia mi dali meno Konan. Neviem prečo, nič spoločné s legendárnym Anjelom Amegakure nemám. Neovládam papier, nemám modré vlasy či hnedé oči. Ale bola, a stále som hrdá na to, že som nositeľkou tohto pre mňa krásneho mena.

Nepamätám si veľa z môjho detstva. Akurát viem, že som bola nesmierne živá a plná optimizmu, ale to je bežné u každého dieťaťa. Zostalo mi to až do dnešného dňa a nehanbím sa za to. Milovala som sladké a bola som schopná preň urobiť čokoľvek. Priznám sa, že som aj trošku stučnela. Časté kradnutie sladkostí z babkinej špajzy a ich nadmerné jedenie malo svoje následky. Otec si to všimol a vynadal mi. Ako správny shinobi, ktorý sa v budúcnosti bude špecializovať na Taijutsu, nesmiem byť bacuľatá. Mama bola ticho, nezastala sa ma. Nikdy môjmu ockovi neodporovala. Zrejme sa ho bála. A kto by sa ho nebál? Bol dva krát taký široký než dlhý, a to na sebe nemal ani poriadnu vrstvu tuku. Jednoducho, hora svalov. V šiestich sa začal môj tréning. Nenávidela som ho. Bola som lenivá. Až tak, že som sa vôbec nesnažila a pribrala ďalšie kilá. Deti sa mi smiali. Nedivím sa. Keď si teraz pozriem fotky z môjho detstva, musím sa nad sebou pousmiať. Pripomínala som skôr šišku, než normálneho človeka. Ale vtedy mi do smiechu nebolo. Chcela som mať kamarátov, niekoho, kto by sa so mnou hral. Deti sa so mnou síce bavili, ale za chrbtom ma ohovárali a mysleli si, že ja o tom neviem. Mýlili sa. Neuvedomili si, že Konan netreba podceňovať. Zdalo sa mi, že rozumom som bola na omnoho vyššej úrovni, hoc som mala len šesť. Necítila som potrebu ohovárať a osočovať tých, ktorí za to, akí sú nemohli. Nenadávala som im, nehnevala som sa na nich. Len som sa cítila sama. Jedného dňa som sa zaprisahala, že tento pocit už nikdy v živote nezažijem, že sa budem snažiť o to, aby som zapadla a že by ľudia nemali dôvod smiať sa zo mňa. „Stanem sa shinobim a ukážem im, že sa vo mne skrýva niečo viac než len hromada tuku!“ To boli slová, ktoré som vykríkla na celú dedinu stojac na neďalekom vysokom vrchu. A tak sa i stalo.

Zmenila som sa na nepoznanie. Lenivosť zo mňa vymizla rýchlo sťa blesk. Spoločne s otcom, ktorý na mňa kládol čoraz väčšie nároky, som trénovala základy Taijutsu. Denne som behala okolo dediny, chodila do prírody a na túry, jedla zdravé jedlá plné bielkovín. Učila som sa základné hmaty a zistila som, že ma to baví. Spočiatku to bolo ťažké. Moje telo sa silou mocou bránilo. Ale časom sa prispôsobilo. Keď som sa po niekoľkých mesiacoch postavila na váhu, potešila som sa. Schudla som dobrých dvadsaťpäť kíl. Konečne som mala dôvod na radosť. Moji rodičia sa tešili spolu so mnou. Ale stále som musela chudnúť, ak som chcela dosiahnuť štíhlosť a tak sa prihlásiť na Akadémiu.
Moja diéta skončila, keď som mala sedem a pol roka. Vážila som dobrých tridsaťštyri kíl, čo na moju výšku 152 cm bolo veľmi dobré. Nepripomínala som šišku, ale normálne dieťa. A tak ma rodičia asi v mojich deviatich rokoch prihlásili na Akadémiu, ktorú som ale po krátkom čase znenávidela. Nie pre spolužiakov, tých som mala dobrých, ale pre tú hromadu učiva, ktoré som musela rvať do hlavy. Ešte teraz si pamätám, ako som vždy s nadutými lícami a vrcholne naštvaná prichádzala domov. Bolo to pre mňa hrozné obdobie. Ale to som ešte ani zďaleka netušila, čo to obnáša byť shinobim. Že to je niečo úplne iné, než som si predstavovala.

V trinástich som sa stala geninom. Konečne som dostala svoju vysnívanú čelenku, ktorú som hrdo nosievala na svojom čele. Avšak svoj tím som nedostala. Radšej som sa venovala tréningu s ockom a stala sa ešte silnejšou, než som bola. Tréning skončil v mojich pätnástich, kedy som získala svoj prvý tím. K svojim tímovým partnerom som sa nesprávala obzvlášť pekne, bola som drzá, ostrá a agresívna. Časom si ale na mňa zvykli, a stali sme sa kamarátmi. Ozajstnými kamarátmi. Konečne. Ale veľmi blízkym človekom mi bol Kensei. Ten ma vedel podržať...A tie jeho medvedie objatia mi vždy vedeli zlepšiť náladu. Mohla som sa mu zdôveriť s hocičím a nevysmial sa mi. Dokonca ani z toho, že som kedysi bývala tučná. Naša prvá misia, ktorá sa na prvý pohľad zdala byť jednoduchá, sa skončila katastrofou. Aspoň pre mňa. Skončila som úplne bez chakry a celá doráňaná na záchrannej loďke, pričom Kensei so senseiom sa postavili proti našim nepriateľom. Hanbila som sa za seba. Zahanbila som celý klan. Pretože som nedokázala poraziť jedného jediného nepriateľa. Bola som slabá, hoc som tak dlho trénovala. Musela som pridať. Aj keď som nevedela, či mi to pomôže. Pripadala som si tak slabá...Netalentovaná...

Ďalšia etapa môjho života sa začína tesne po úspešnom splnení chuuninských skúšiek aj napriek tomu, že sa náš tím rozpadol a ostali sme len dvaja – ja a Kensei. Stal sa mojim najlepším kamarátom, nikto sa tomuto dobrákovi nemohol vyrovnať. Mal proste veľké srdce a ako preukázal aj na skúškach, oceľovo pevnú, nezdolnú vôľu. Závidela som mu aj tú jeho veľkú silu. Bol to silný shinobi. Narozdiel odo mňa. Prvá misia, ktorú sme ako chuuninovia mali spĺniť. Opäť dopadla katastrofou. Pre mňa. Skončila som s prepichnutou hruďou na zemi, utápajúca sa v žiali, pretože som opäť nemala dosť síl na dorazenie jedného jediného nepriateľa. Kensei ma ochránil, aj keď pri tom sám utrpel nejaké zranenia. Bola som mu vďačná, a zároveň ho preklínala. Prečo on musel dostať taký talent...? A ja žiadny? Prečo je lepší ako ja? Po porazení nepriateľov ma Kensei vzal do nemocnice. Vyzeralo to so mnou biedne, stratila som veľa krvi. Ale stihol sa so mnou vrátiť včas...Aj keď som si v tej chvíli želala smrť. Nenávidela som sa za to, aké som drevo. Bola som hanbou klanu...Po uplynutí niekoľkých mesiacov som sa prihlásila na Jouninské skúšky.  A zvládla som ich. Misia, ktorú som mala splniť, nebola tak náročná ako to bežne býva. A hneď po nich som i s ockom záhadne zmizla. Nikto nevedel, kde sme a čo robíme. Týmto započal môj tréning. Tvrdší než kedykoľvek predtým na ostrove ďaleko od dediny. Bola som tam odkázaná výlučne na seba, naučila som sa samostatnosti. To však nebolo hlavné. Počas tohto tvrdého tréningu som objavila svoj talent na Taijutsu i Kenjutsu a ovládla Tanec siedmych mečov, čo nebolo vôbec, ale vôbec jednoduché. Rovnováha, vonkajšia i vnútorná, rýchlosť a obratnosť, sila vôle. To všetko som musela spojiť v jedno, aby som to zvládla. Nezdá sa to, ale je to ťažké...Veľmi ťažké...Ale ja som to zvládla. Za čo som bola neuveriteľne šťastná. Trénovala som nielen Taijutsu a Kenjutsu, ale i Ninjutsu, ktoré som doviedla na vysokú úroveň. Objavila som svoju druhú podstatu, ktorá s mojim Raitonom vytvorila dokonalú a nebezpečnú kombináciu.

Tesne po svojich devätnástich narodeninách som sa vrátila i s ockom späť do dediny. Šťastná, pretože som sa stala omnoho silnejšou. A bola som schopná ochrániť tých, na ktorých mi záležalo. Zoznámila som sa s novou Kusukage, ktorá ma preskúšaní vymenovala za Shinobigashiru. S radosťou som to prijala. Bol to predsa poriadny úspech! Necítila som sa ako hanba klanu...Konečne som bola schopná tne pocit zavrhnúť. Ale stále mi čosi chýbalo k šťastiu...A to Kensei, ktorý mi hrozne chýbal...