Park

Pršelo docela hustě, bylo mi to jedno. Procházela jsem se vydlážděnou cestou a vnímala jak moje vlasy pod návalem deště těžknou. Nevím co na tom chlastu všichni vidí. Připadala jsem si sama. Minulost se mi neustále vracela hlavně potom co odešel Raizou. Ale zbavila jsem se aspoň všetečných otázek o minulosti. Posadila jsem se na opěradlo lavičky a pozorovala prázdný park.

"Samozřejmě." podívala jsem se na něj a poposedla si, aby se vešel. chvíli jsem mlčela a dívala se do dálky.
"Hezky se tu přemýšlí." řekla jsem na svou obhajobu, proč tu jsem sama a moknu.

"Uhm, to máš pravdu."
Pokrčil som ramenami a sadol si. Oprel som sa a tiež pozeral do neznáma.
"A nad čím premýšľaš?"
Opýtal som sa a mierne sa usmial. Pozrel som sa na jej mokré vlasy. Ja som mal stále na sebe kapucňu.

"Tak o všem možném, třeba o tom proč tu všichni jenom chlastají. Když jsem byla dvojitý agent, nukenini žili životem vyšší společenské vrstvy. Alkohol si dovolili jen pokud něco slavili nebo pokud se něco zkazilo." podívala jsem se na něj, a pak zpět. Sundala jsem si masku aspoň na chvíli a jen jsem jí držela v ruce.

"Nejen to, ale to si s dovolením nechám pro sebe." Nevěděla jsem jestli mu můžu věřit. vlastně nemohla byl zástupce Amekageho. Ani novému Amekagemu nemůžu věřit. Věřila jsem Raizovi ale ten odešel. Nemám důvod se tu někomu zpovídat.
"Pití není důvod nahrazovat ho místo rodné dědiny. I já přišla o svou rodnou vesnici. Shinobi se tomu měl postavit čelem." vězení a dvojitá služba naučí hodně. Ale to tihle nemůžou ani vědět.

"Může být." pronesla jsem chladně jako vždy a nasadila si zpět masku.
"I zástupce je třeba chránit." pousmála jsem se a seskočila z lavičky a čekala na něj

"I tak nepolevuju v ostražitosti." usměju se a vyrazím jemu po boku

(přesun)

Prajem dobrý deň. Ozval sa za Raizouom jemný ženský hlas. Môj. Mohol si aj všimnúť, že naňho prestalo pršať, vzhľadom k tomu, že som stála priamo za ním, dáždnik, ktorý som držala v ruke, ho jakž takž chránil. Síce sme sa dlho nevideli, ale možno si na mňa ešte pamätal. Na mladú zdrvenú tínedžerku, ktorá stratila všetko, na čom jej záležalo a stala sa jednou z posledných členov klanu Uzumaki. Kto vie, možno už žiadni ďalší nie sú. Teraz som už ale bola iná. Vzhľadovo som síce bola stále rovnaká, až na tých pár piercingov a tetovaní, ale povahovo som sa zmenila. Nedepkarila som ani som nebola pesimistická. Sršala zo mňa pozitívna energia. Dúfam, že neruším. Pípla som a usmiala sa. Dúfala som, že mu moja prítomnosť nevadí. A že sa ma nepokúsi odstreliť, keď zistí, že som si ho vybrala ako senseia.

Áno, som Mikoto. Bola som rada, že si na mňa vážne pamätal, aj keď to bolo pomerne dávno, čo sme sa stretli naposledy. Trošku možno. Vy ste sa ale akosi nezmenili. Usmiala som sa a prisadla si, stále držiac dáždnik nad sebou. Nevedela som si na ten dážď zvyknúť, aj keď tu žijem čosi vyše troch rokov. Trochu som znervóznela, keď sa ma opýtal, či niečo potrebujem. Nevedela som, ako na to zareaguje. Ja...Bola som v kancelárii za Amekageho zástupcom a opýtala som sa ho, či ma už k niekomu priradil. Veď viete, musím opäť začať trénovať. Dostala som na výber troch ľudí, ktorí sa môžu stať mojim senseiom. Yukikage, nejakú Lucy Arashi a...Vás. Odmlčala som sa a poškrabala sa za hlavou. Možno už teda tušíte, koho som si vybrala. Zdvihla som k nemu pohľad a usmiala sa. Vás. Dúfam, že vám to neprekáža, ja...Tie dve kunoichi som nepoznala. Nevedela som, či s nimi budem vychádzať a tak...Pokrčila som ramenami a sklopila pohľad k zemi. Cítila som sa nehorázne trápne.

Zložila som dáždnik, keď prestalo pršať a zamyslene sa pozrela na onen mrak. Zrejme ho vytvoril Raizou. Aspoň som teda nemusela teda ten dáždnik držať. Tvár sa mi rozžiarila, keď tak zareagoval. Zazubila som sa, bola som vážne rada, že ma vlastne nebral len ako nejakú záťaž alebo tak, že ho len budem oberať o voľný čas. Nemyslím si, kto vie, či to skôr nebude naopak. Zasmiala som sa. Nervozita ma konečne opustila a uvoľnila som sa. Na jeho otázku som súhlasne prikývla. Áno, ale stále som sa nenaučila techniku liečenia. Ovládam len chakrový skalpel, v ľudskom tele sa vyznám, v boji viem, kde mám nepriateľa zasiahnuť, aby som mu napáchala čo najväčšie škody. Uhla som pohľadom na stranu. Dívala som sa kto vie kam. Zameriavam sa zároveň na pečatiace techniky, ako správny Uzumaki. Usmiala som sa a pohľad som stočila opäť naňho. A ešte nesmiem zabudnúť spomenúť chakrové reťaze. Tie, myslím, ovládam na slušnej úrovni. Užitočné Kekkei Genkai. Pokrčila som ramenami.

Tak to nie ste sami, ja som trpezlivá tiež. Určite to zvládneme. Vždy som na sebe rada drela. Musela som byť silná, aby som nezahanbila klan. A aby som bola schopná ochrániť tých, na ktorých mi záleží. Síce je to klišé, ale...Toto bolo jednou z hlavným zásad Uzumaki klanu od čias Naruta. To on sa stal naším vzorom, ktorému sme sa chceli v mnohých ohľadoch podobať. Svojimi schopnosťami sa od tých jeho síce trochu líšim, ale pár krát som počula, že som mu podobná čo sa týka mojej osobnosti. A som za to úprimne rada. Pretože možno jedného dňa dosiahnem to, čo on. Určite ste mali talentovanejších žiakov než som ja, Raizou-sensei. Som len typický Uzumaki - viem dobre ovládať chakru a mám talent na pečatiace techniky. Pokrčila som ramenami. V Uzumaki klane to nebolo nič nezvyčajné. Keby takmer nevymrel a jeho členovia by sa presťahovali sem, stala by som sa obyčajnou kunoichi. Nebolo by na mne nič zvláštne, pretože týmto talentom by oplývali skoro všetci uzumakiovci. Neviem. Možno by mi prospel nejaký tréning. Odmlčala som sa. Dlho som netrénovala a potrebujem sa dostať späť do formy. Natočila som si pramienok čiernych vlasov na prst a pozorovala ho.

Vzala som si jeho slová k srdcu. Mal pravdu. Ako si som nad niečím takým nikdy nepremýšľala. Mohla by som zdokonaliť trebárs chakrové reťaze, nájsť nejaké nové využitie, možno ich skombinovať, vytvoriť k nim ďalšiu techniku. Usmiala som sa. Okéy. Pipla som, postavila sa a zamierila na cvičisko. (presun)