Nemocnica

Objavil som sa pred nemocnicou. Už to bola dlhá doba, čo som sem chodil. Síce som nemal nejaký zrútený výraz z toho, že je Raizou stále v kóme, ale aspoň som sa uisťoval o to, či sa už náhodou neprebral. Zavítal som teda aj dnes do jeho súkromnej izby, kde ležal už nejaký dlhší čas. Zavrel som dvere a prisunul si k jeho posteli stoličku. Sadol som si a mlčky na neho ostal kukať. Od poslednej návštevy mal snáď ešte dlhšiu bradu než prv.
"Aspoň viem, čo ti dať k narodeninám." Poznamenal som k nemu, i keď ma asi ťažko počul. Hoc vraví sa, že ľudia v kóme počujú hlasy. No to bolo jedno. Odmlčal som sa a prekrížil som si nohy pri členkoch, zároveň čo som ostal mlčky kukať na neho. Sám som netušil, čo ma tu držalo. Či vôbec, čo ma sem zaviedlo. Hold, asi sa u mňa prejavila ľudská stránka. Divné...

Keď sa ku mne odrazu dostala odpoveď na moju vetu, prekvapene som sa vystrel a viac otvoril oči. On fakt prehovoril?! Po celý čas, čo sa asi snažil pohnúť, som na neho iba kukal. Fakticky ako na zjavenie, či na ducha, ako sám poznamenal. Každý jeho pohyb vydal pomerne hlasný zvuk, ale na to som bol zvyknutý i pri sebe. Hoc toto bolo trochu.. no.. hlučnejšie. Keď sa ozval druhýkrát s úsmevom, iba som nadvihol jedno obočie a kukal stále ako na zjavenie.
"Možno ho aj vidím." Zamrmlal som a otriasol sa. Toto bolo fakt niečo, čo som nečakal. Každým dňom som totiž veril menej a menej tomu, že sa preberie. A teraz.. po vyše dvoch rokoch.. Vstal som a pomaly prešiel k oknu, ktoré som otvoril aby som sa nadýchol čerstvého vzduchu. Následne som sa otočil a oprel o oblok chrbtom, pohľad upnúc na Raizoua.
"Vieš vôbec, čo sa stalo? A kedy sa stalo?" Spýtal som sa zvedavo, hoc mi bolo jasné, že nebude mať ani šajnu o tom, čo sa v skutočnosti stalo. O to viac ho čakali teraz horšie chvíle, pretože som mal pre neho niekoľko zlých, ale i dobrých správ.

Mlčky som ostal sledovať príval sestričiek, ktoré ale behom momentu zmizli, keď si ich tu Raizou teraz zjavne neželal. Testom sa síce nevyhne, ale teraz určite. Všimol som si aj to, že mu úsmev poľavil a zjavne si uvedomil, že tu neleží len pár dní či týždňov. Prekrížil som si ruky na hrudi a počkal, kým dopovie svoju myšlienku. Po nej som ostal chvíľu ticho.
"Veci sa dosť zmenili, Raizou. Ako vidíš, tí zúfalci z rady boli nútení zo mňa spraviť Amekageho. Asi preto, lebo som bol jeden z mála, čo neskončil s veľkými zraneniami." Prehovoril som a odmlčal sa. Prešiel som od okna naspäť k jeho posteli a posadil som sa znova na stoličku vedľa.
"Preležal si v kóme dva roky, priateľu. Bez zmien stavu, každý deň ti mohol byť osudný.." Oznámil som mu a oprel sa, zároveň čo som krátko kukol na prístroje, ktoré ho ešte stále monitorovali.
"Vojna sa skončila, víťazstvo padlo na našu stranu. Mnoho ľudí však prišlo o život.. a tí, čo prežili vojnu sa usídlili tu. V Amegakure." Pokračoval som a nakoniec zmĺkol úplne. Spomínajúc na pár osôb, ktoré bohužiaľ zahynuli.. no, jednoducho ma to prinútilo stíchnuť a zatiaľ nechať priestor pre Raizoua, aby mi položil ďalšie otázky, ak mal vôbec slová...

Vyvolalo to u mňa trošku pobavený výraz po tom, čo sa dozvedel, že tu bol dva roky. Nebolo síce vhodné sa teraz nejako usmiať, ale ja som si nemohol proste pomôcť. Vyparilo sa to však v momente, čo začal ďalej rozprávať. Do tváre sa mi vrátila vážnosť a chladný pohľad. I so mnou to porobilo svoje.. síce nie tak, ako možno s inými, ale inokedy by som bral i toto na ľahkú váhu. Teraz som ale začal rozmýšľať nad tým, čo vravel Raizou. Čo vymenoval.. koho..
"Milli je v poriadku, dostala sa z toho." Odvetil som a nič viac k tomu nepovedal. Vedel som, že sa z toho dostala, predsa som už vedel o veľa veciach čo prv nie. Milli napokon bola z blbého stavu v dobrom celkom rýchlo. Ale tí ostatní, ktorých vymenoval... Jednoducho som ho ostal prebodávať chladným pohľadom, dávajúc mu najavo, že jeho myšlienky sa pobrali správnym smerom. Nejakú chvíľu som i mlčal, nechal ho si to urovnať trošku v hlave.
"Stratili sme viac, než sa možno zdá." Prehovoril som a povzdychol si, mali sme síce mier a veľkú dedinu, ale strát bolo rovnako veľa. Mňa sa táto veta síce netýkala tak priamo, možno iba tou Yuri, ale pre Raizoua to bol isto iné. Mal lepšie vzťahy, vo väčšom počte... a jednoducho musel začať rátať s tým, že mnoho zo známych už nezazrie. V tom mala tá moja svinská povaha výhodu - síce som nemal priateľov, ale v tomto pohľade to bolo pre mňa dobré, pretože som vlastne nemal takmer za kým smútiť. Bohvie, ako by ma to ešte vedelo zmeniť, keby to je inak.

Ostal som tentoraz úplne ticho. Na celý zvyšok chvíle, čo sa ozval. Len som ostal v tichosti sedieť a pozorovať ho. Nemal som chuť mu hovoriť ďalšie veci, ďalšie straty. Tak sa mi zdalo, že smrť Yuri by ho mohla len doraziť a tak nejak som nechcel, aby ešte skončil na psychiatrii, keby to na neho takto všetko vrhnem v jednom momente. Hlava by mu vybuchla od toľkých smutných správ.
"Uhm." To bolo jediné, čo zo mňa vyšlo, keď oznámil že potrebuje ísť na vzduch. Ja sám by som tiež čo najskôr odtiaľto odchádzal, nemal som veľmi rád nemocnice. Samozrejme, keby som bol v stave, že viem chodiť. Inak by som asi nemal veľa možností. Keď už vstal a nemocničné rúcho zamenil za oblečenie, vstal som a stoličku odsunul bokom. Doktorov som iba spražil pohľadom a umlčal ich od akýchkoľvek protirečení na to, že Raizou vstáva a odchádza z postele von. Ba naopak, keď si Raizou povedal, že by potreboval palicu, akoby hneď ju jedna zo sestier doniesla a podala mu ju. Bez jediného slovka. Aspoň tomuto som sa mohol trošku pousmiať. Otočil som sa k Raizouvovi a bez slova som napokon prešiel na chodbu. Pridržal som mu dvere, aby mohol vyjsť a následne som už len pomaličky vykročil po chodbe. Chcel ísť síce len na vzduch, ale mohol vykročiť aj niekam konkrétnejšie, a teda som smer nechal nakoniec na ňom. Len som hodlal mlčky kráčať vedľa neho.

Pozastavil som sa, keď Raizou prešiel na záchody. Najprv som myslel, že za účelom potreby, ale napokon len za zrkadlom. Oprel som sa o zárubňu dverí a ticho na neho hľadel. Pravda, fúzy mu narástli o dosť viac než vlasy. Bolo to trošku zvláštne, ale nič, čo by ma nútilo nad tým nejako rozmýšľať. Keď podotkol, že si fúzy zrejme nechá, iba som sa zľahka pouškrnul. Nuž čo, zmena je život. Bol o menší ročník starší než ja a na bradu si už napokon aj musel začať zvykať. S rokmi, ak sa teda nezačne zas holiť, ho napokon čaká čoraz väčšia brada. Ale to mňa tiež nemuselo trápiť. Keď zas vyšiel von, len som zasa vykročil. Ako som už podotkol, hodlal som ho len nasledovať. I tak by sme sa dostali tam, kam sme aj šli keby vediem ja. Ja by som totiž zvolil tiež bar, potreboval si proste aspoň trochu vypiť.