Sídlo klanu Kaguya

Sledoval som ešte to, ako sa prezlieka. Prvýkrát som u nej videl to, že sa chcela obliecť inam a keď si to aj rozmyslela, otočila sa. Popravde, asi by som to pri nej mal narovnako, no to už bol detail. Po dnešku by som sa i tak nečudoval už asi ničomu. Keď sa obliekla, ľahla si a otočila sa na bok. S úsmevom som ju pozoroval a keď povedala, že môžem zhasnúť, spravil som tak a pohodlne som sa uložil, otočiac sa k nej. I v tej tme som ju ale sledoval a vedel, čo mi ešte chýbalo, no čo som i ešte nerobil.
"Dobrú." Šepol som už v tme a nakoniec sa vykašľal na nejaké polemizovanie. Chcel som ju objať? Chcel! Tak čo som tu sakra furt riešil?! Poposunul som sa bližšie a pomaly ruky vplietol k nej do objatia, pričom som ju aj máličko potiahol k sebe. Kam sa hrabe vankúš.. na toto nemalo nič. Spokojne som vydýchol a už i zavrel oči. Dobrú, ségra.. Zopakoval som zaželanie, avšak už len vo svojej hlave. Stále to bolo divné už i len myslieť na to, povedať to bolo ešte pre mňa neprístupné. Vlastne som sa po tej myšlienke aj slabo zamračil, lebo mi to nedalo, no nakoniec som znova prepol na inú vlnu a ostal som myslieť na to, ako parádne sa zaspáva za takýchto okolností. A veru ma únava aj dostihla a začal som driemať, snáď úspešne bez myslenia na nejaké otravné veci.

Poslechl mě a zhasnul. Na chvíli jsem zadržela dech v očekávání, ale nic se nedělo. Popřál mi dobrou a nastalo ticho, ničím nerušené, nekonečně otravné ticho. A hlavně ta stupidní nečinnost..
Otevřela jsem oči a zahleděla se do tmy. Nic jsem neviděla, takže mi to bylo dost k ničemu. Začala jsem uvažovat, jestli zvládnu usnout. Nikdy jsem nespala v posteli jen tak prostě vedle. Bylo to divné, vnímat jeho klidný dech, vědět, že leží vedle mě a stejně jenom marně čekat..
Ano, nelíbila se mi ta představa, že strávím noc takhle, stalo se však to, v co jsem doufala! Konečně jsem ucítila jeho teplé prsty, jak mi putují přes tričko a pak si mě přitáhl k sobě a já jsem se zcela automaticky dostala do jeho objetí, jako bychom to dělali už tisíckrát. Zavřela jsem oči a v dlani sevřela jeho tričko. I mě on jako plyšák vyhovoval a nestěžovala jsem si.
Usmála jsem se do tiché noci a věděla, že dneska se mi bude spát dobře..

Nečakal by som ráno nejako extrémne. Po napokon spokojnom zaspatí a príjemnej noci bez myšlienok, by som skôr očakával zobudenie rovnaké, aké bolo zaspatie. Lenže to sa nestalo! Akonáhle som lenivo otvoril oči a začal sa obzerať, prišlo mi tu niečo zvláštne. Prv však, než by som sa aj pozrel nad seba, som sa zadíval na Kasumi, ktorá ešte spala. Vystúpil mi ospalý úsmev a trošku som sa ponaťahoval, načo som sa aj pootočil a ruky zároveň bohužiaľ od nej odtiahol. Stále ale bola pri mne, takže bolo zbytočné nad tým smútiť. Trošku som sa otočil na chrbát a vtedy mi pohľad padol na toho chalana, čo tu stál nad nami a pozoroval nás dvoma rozličnými očami. Od menšieho šoku sa mi zrenice v i tak tmavých očiach zúžili a napol som trochu svaly, ale nijak som sa inak neľakol, len možno v jednom momente vyfúkol možno viac vzduchu než obyčajne.
"Ja ti dám také bré ráno, že ti stena dá druhé.." Zamrmlal som a zhlboka sa nadýchol, pričom som na moment zavrel oči. Nebudem mať od nich pokoj! Oči som zasa otvoril a len s malým zamračením sa na Akia ostal dívať, napokon ignorujúc fakt, ako sme tu s Kasumi ležali a on nás pozoroval. Nikdy som sa nehanbil, tak prečo s tým začať teraz.
"Čo tu chceš?" Mierne nevrlo som sa priamo spýtal a ostal ho sledovať. Vari som už až tak chýbal, že po mňa prišiel, aby som sa vrátil do kanclu? Nie, on nebol posol či čo. Ak tu bol, muselo to mať nejaký iný dôvod. A nemyslím, že to bol ten typ človeka, čo sa.. em.. díva na spacích ľudí. Niežeby mi nevadilo, že mi len tak niekto cudzí vojde do domu, ale mal som s tým čo robiť? Asi nie. A povahu na nejaké rozčuľovanie len kvôli tomu som nemal tak isto. Takže som sa nato kašľal a len dúfal, že s tým do budúcna prestane, inak by moje nervy skúšal veľmi dobre.

Bývala bych si spokojeně spala ještě nejméně pár hodin, užívala si teplo mé bělovlasé společnosti a těšila se na další sladké probuzení, no bohužel někdo mi to vážně nepřál. Z příjemného spánku mě vytrhl jednak cizí hlas a jednak absence Natsuova těla. Ospale jsem zívla, promnula si unavené oči a úplně líně se protáhla. Pootevřela jsem víčka, přejížděla pohledem místnost a uvažovala, co se vlastně děje. Pomalu jsem se posadila a mžourala na toho kluka, co stál nad postelí. Neznala jsem ho, což by nebylo nic tak divného, když v téhle vesnici neznám skoro nikoho, ale Natsuo ho evidentně neznal taky a to mi přišlo divné. Cizí kluk v jeho domě,..?
"Co se děje..?" zamumlala jsem a pohled přesunula z Akia na Natsua. Byla jsem ještě stále rozespalá a vlastně jsem vůbec nevěděla, co a jak. Netrápil mě ani ten fakt, že nás viděl spolu v té posteli. Moc mi to zkrátka ještě nemyslelo.

Napriek tomu, že som sa viac teraz sústredil na Akia, som na moment predsa len kukol na Kasumi, ktorá sa zobudila a jaksi zmätene zo situácie sa len kukla na neznámeho, načo na mňa. Uškrnul som sa a oprel rukami o posteľ za sebou, nejako sa neodťahujúc od nej. Síce som ju už nemal v objatí ako prv, no stále sedela blízko a mne.. to v tejto situácii bolo absolútne jedno.
"No bré ránko, spachtoš." Poznamenal som pobavene, nepomysliac radšej na to, že keby tu niet Akia, spíme obaja ešte dlho, no ale to bol nepodstatný detail! Pozrel som sa zas na Akia a len ostal čakať, kedy spustí, čo sa aj následne stalo po tom, ako mi podal čelenku. Rýchlo som si ju prezrel a zároveň vypočul, čo sa to teda stalo. Prvýkrát som sa nemýlil vo vážnej veci! Nebol tu kvôli prkotine! Lenže ani jedno slovo, ktoré povedal, ma nemohlo potešiť. Jak ja som si ešte len mohol želať to volanie do kanclu.. Samozrejme som ale nepochyboval o jeho dedukciách. V tých bol, napokon, jeden z najlepších, ak nie priamo najlepší! Jeho stručná správa ale predsa nemohla stačiť.
"Pochybujem, že sa vie, kto za tým stojí, hm?" Naklonil som hlavu a jednou rukou som sa poškrabal za krkom, hľadiac na Akia so zvedavým pohľadom. Celkom som ignoroval túto situáciu. Amekage len v trenkách so svojou sestrou po boku v posteli a člen tajných jednotiek Amegakure pred nami. Čo na tom bolo? Pre mňa toto nemohla byť trápna situácia. Mal som ďaleko inú hranicu, ktorá rozdeľovala trápne od normálneho. Tu sa absolútne nezačínala. V každom prípade, nič viac som nepovedal a len čakal na odpoveď na moju jednoduchú otázku. Možno som i dúfal, že spustí ďalšie informácie, pretože pýtať sa na každú jednu vec zvlášť sa mi ozaj nechcelo. Bol som hold lenivý kage. Ale na svoju obranu - leniví ľudia vždy nachádzajú tie najjednoduchšie riešenia!

Pri jeho ďalšom rozprávaní som sa zamračil. Spomenul totiž člena môjho klanu, ktorých sa už naozaj pohybovalo pomenej a nepáčil sa mi fakt, že by do toho mal byť niekto namočený. Nie z mojej krvi! Krátko som sa mrkol na Kasumi, ale hneď zasa na Akia. Vylúčené, ona to nemohla byť. Tým som si bol na 100% istý. Keby niečoho takého bola schopná a ešte sa pribrať ku mne s tým, že mi je sestrou.. no, bola by to až taká opovážlivosť, že až! No tak, ako veľmi som dôveroval Akiovi v jeho práci, tak veľmi som teraz veril, že Kasumi s tým nemá nič spoločné. Proste ne! Akio pokračoval a zmienil sa o tom, že cieľom útoku som bol v podstate ja. Ďalšia vec, ďalšia veta, ktorá sa mi vryla do hlavy. Zabili kvôli tebe inú osobu.. Nervózne som stisol dlane v päsť a trošku mykol hlavou do boku, akoby som sa snažil nervozitu ignorovať a proste vyhodiť z hlavy von. Opäť tu bol teda niekto, kto robil problémy a očividne sa potrebuje zbaviť hlavy dediny... Dvihol som sklonenú hlavu zasa až vtedy, čo sa ma Akio spýtal, či chcem poradiť. Nebolo asi obvyklé, že sa toto ľudia pýtali kageho tak priamo, lenže Akio ma poznal dosť dobre a vedel, že sám nie som nejaký génius a možno by som sa fakt, i kvôli nervom, nechal vylákať po stope.
"Bude to zrejme rozumnejšie." Prikývol som napokon hlavou a ostal na ňom visieť pohľadom. Za celý ten čas sa mi ešte nestalo, aby som musel takéto niečo riešiť. Ale tak, zbieral som aspoň skúsenosti a hlavne - bola to súčasť mojej práce. On však mal vždy správne nápady, to bola jedna z mála vecí, čo som mohol povedať, že je v tom niekto lepší než ja. Teda, bolo X vecí, v ktorých boli iný lepší než ja, ale bolo ich o to menej, ktoré som si dokázal aj priznať a priamo to povedať! A v tejto chvíli som mal až moc skľúčené myšlienky v hlave na to, aby som vedel sám vymyslieť niečo rozumné a neurýchlené. Mal som totiž vo zvyku v takýchto situáciach sa chytiť toho najjednoduchšieho, lenže to sa v tejto chvíli nemuselo skončiť dobre. Od toho tu však bol už práve on.

Jeho prvú reč som prečkal mlčaním. Nereagoval som ani na to, že mi údajne pred kanceláriou stály davy ľudí. Od toho som tam poveril Reikina, takže som sa o to nestaral. Síce.. mal som už akési dlhé voľno, no.. proste sa tam o to mal kto starať! A keď zjavne nedbal na veci vôkol, jeho chyba! Sledoval som aktuálne to, ako sa prechádzal po izbe a počúval som jeho ďalšiu várku slov. Popravde, už pri jeho tretej, či štvrtej? No, proste v jadre jeho viet som už tušil, kam bude smerovať poslednými slovami. A ja som prvýkrát cítil čosi divné.. čosi, čo mi vravelo, aby som to hneď zamietol. Ostal som sa trošku mračiť a hľadieť na Akia. Z neho som sa krátko pozrel na Kasumi a začali vo mne víriť mnohé pochybnosti. Ale prečo?! Nemal som mať ku komu a prečo žiaden takýto pocit! Tak prečo tak zrazu?! Nespokojne som vydýchol a pozrel sa znova na Akia, ktorý sa ma snažil uistiť už len pohľadom. Niečo sa jej stane.. im obom.. a budeš to mať na svedomí.. a tiež si to vyčítať.. naveky! Pretrel som si prstami oči a zhlboka sa nadýchol, akoby som sa rozhodoval, či podniknúť útok storočia alebo nie, no pre mňa bolo teraz toto rovnako dôležité!
"Dívaš sa na dvoch Kaguyov, z ktorých jeden môže splniť, čo požaduješ." Zamrmlal som a nahodil radšej výraz, aký som mal už od tej správy, že niekto bol zabitý kvôli mne. Nemohol som tak jasne ukazovať, že sa mi nepáči fakt, že by mala ísť Kasumi! To by som.. nebol jednoducho ja. Kukol som sa zas na ňu a prižmúril oči. Nebolo to voči nej ani fér. Mal som taký pocit, že sa sem skôr prišla.. no, zabaviť než sa dať do práce, či proste mi len oznámiť, že sme súrodenci a skrášľovať môj dom svojou prítomnosťou, keďže tu oficiálne už bývala. Lebo no.. doteraz to tu skôr vyzeralo ako z hororu. Len ticho, občas zvuk pádu osoby na posteľ, ktorá ale hneď na druhý deň zas zmizla a vrátila sa až po nejakom čase. A keby tu bola i ona, ticho by zmizlo. Ak by ale mala zmiznúť po tomto i ona.. No, nešiel som sa nad tým zamýšľať až tak a poškrabal som sa tentoraz v strapatých vlasoch.
"Nehodlám však teraz rozhodovať za druhého." Uzavrel som svoju odpoveď a ostal sa dívať na Kas i Akia striedavo. Možno by sa očakávalo, že by som to dal ako príkaz. Či niečo také.. ale napriek tomu som to nechal len na nej, ako sa rozhodne. Stále sa, podľa mňa, dali vymyslieť i iné spôsoby, ako Akiovi vyhovieť, no pravda, tento bol najlepší.

Celou tu dobu, kdy ti dva mluvili, jsem já sama mlčela. Neměla jsem k tomu co říct, netýkalo se mě to, nerozuměla jsem tomu, takže bylo zbytečné to jakkoliv komentovat. Jen jsem lenivě seděla vedle Natsua a vypadala, že vlastně ani nevnímám, dívala jsem se z okna, po místnosti i po nich dvou. Pravda ale byla, že jsem poslouchala každé jejich slovo. Čistě ze zvědavosti, a protože v tu chvíli nic zajímavějšího na práci nebylo. Valnou část toho jsem brala jako nezáživnou a zbytečnou, no postupně mi došla jedna poněkud šokující věc. Mluvilo se o mě.
Lhostejně jsem se podívala nejprve na Akia a potom na Natsua. Skutečnost byla ale poněkud jiná a pro mě celkem katastrofická! Uvažovala jsem, že půjdu! Bylo to naprosto.. nenormální, alespoň pro mě! Neměla jsem mít důvod to dělat, nebyla jsem z vesnice, danou osobu jsem neznala, mohlo mi být ukradené, co se stane.. ale nebylo. Důvod toho všeho seděl vedle mě a čekal na mou odpověď. Bylo divné slyšet, že ho chce někdo zabít. Jistě, byl Amekage, riziko povolání.. ale představa, že odejde a bude čelit jisté možnosti, že už se nevrátí mě prostě..
Cítila jsem se nesvá. Nenazvala bych ten pocit strachem jen.. Natsuo už mi prostě nebyl lhostejný. Nedokázala jsem identifikovat, jaké pouto mě k němu pojí, to že jsme sourozenci to být víceméně nemohlo, ale.. snad to, že mi jako jeden z mála rozuměl a přijal, nevím možná jsem si prostě jen něco namlouvala. Neměla jsem kam jít, kam se vrátit, ani ke komu. Byla jsem sama.
Podívala jsem se na něj. Bolestně mi došlo, že on své místo má a má svůj smysl, kdežto já nemám nic. Pokud jsem jen tímhle mohla alespoň na chvíli ošálit sama sebe a mít důvod své existence, pak zřejmě nebylo nic jednoduššího.
"Děláte z toho moc velkou komedii.." prohlásila jsem nakonec s úšklebkem a vstala. Znělo to nezávazně, jako by mi to bylo všechno jedno a do určité míry taky bylo, jen někde v rohu, úplně na dně mé prohnilé duše to mělo svůj slabý nejistý důvod.
"Půjdu.. už jsem si zvykla na postel." dodala jsem ironicky, aniž bych na sobě dala znát jakoukoli jinou emoci. Ne snad kvůli nim, cizí názory mi byly vždycky ukradené, ale kvůli sobě a svému přesvědčení o nadhledu nad situací.

Už víceméně ve chvíli, kdy začal mluvit, jsem obešla postel a převlékla se do svého oblečení. Jako obvykle, ani teď mi slovo stud nic neříkal, takže jsem byla hotová během pár sekund. Došla jsem ještě do koupelny, opláchla si obličej a provedla ranní hygienu, abych se zase hned mohla vrátit a vzít si batoh. Protože jsem nic nevybalovala, nebyl ani důvod do něj něco vracet.
Ve chvíli, kdy jsem si ho dala na záda a nasadila si kapucu, jsem zpod ofiny bílých pramínků pohlédla na Natsua. Humor mě alespoň pro tentokrát přešel a ani nic ironického mě pro jednou nenapadlo, ale stejně jsem pootevřela pusu. Nakonec jsem jí ale zavřela, aniž bych řekla jediné slovo. Nevěděla jsem, co říct, ale povzbudivý úsměv, který u mě byl k vidění asi tolikrát, co voda na Sahaře, mluvil za všechno.
Nemůžu říct, že bych si svým jednáním byla jistá, ani jsem moc nechápala proč to vlastně dělám, ale něco uvnitř mi jízlivě našeptávalo, že je to správné. Alespoň na sarkastický úšklebek jsem se zmohla, než jsem došla Akia a bez známky jiné emoce než lhostejnosti chytila jeho ruku.

Přesun

Mlčky som tam len ostal sedieť a dívať sa krátko na Kasumi, ktorá o moment zmizla ešte do kúpeľne, načo i na Akia, ktorý už len čakal na odchod. Na záver som stihol zazrieť ešte akýsi úsmev od Kas, lenže odo mňa mieril len prázdny pohľad. Možno ten dojem ale mohli budiť moje oči, v ktorých sa, i keď nejaký pocit aj bol, také veci odrážali len ťažko. V čiernych očiach sa toho totiž veľa nájsť nedalo, aspoň podľa môjho názoru. Ale tiež v tom mohlo byť aj niečo iné, každý si to mohol posúdiť podľa seba. Slová od Akia či onen úsmev od Kasumi - nič z toho ma nejako vnútorne neupokojilo. Čo bol asi aj dôvod, prečo som akonáhle čo odišli zapadol naspäť do postele a rezignovane vydýchol. Samozrejme som čakal rovnaké ráno, ako predošlé.. či skôr, pred-predošlé, keďže to posledné sa skončilo tiež zvláštne. Bohužiaľ, každý mal teraz už svoje povinnosti. Tie moje dokonca mali začať už skôr, len som sa tu akosi pozabudol. Pre mňa však existoval dostatočný dôvod! A na pohľady iných som nedbal. Že ja sa tu nad tým vôbec zamýšľam.. S ďalším povzdychom som vyliezol z postele a rovno som si hodil jednu rýchlu sprchu, s účelom tiež nejako chladnou vodou vyhnať všetky netradičné myšlienky z hlavy, čo bohužiaľ nevyšlo, ale keď už som sa ich snažil aspoň ignorovať. Prezliekol som sa, cez čelo si uviazal čiernu šatku a do úst hodil po dlhšom čase špáradlo, aby som sa mohol nejako menej sústrediť na myšlienky a viac na drievko, ktoré som mohol ohrýzať. Takto jednoducho vybavený som nakoniec už len opustil sídlo a vydal som sa tam, kde som asi mal predurčené stráviť dosť veľa času, ak nie rovno toľko, že sa Kasumi i Akio stihnú vrátiť. Ak sa vrátia..