Hiashiho dom

First topic message reminder :

Keď prejdete cez nepriehľadnú bránu, ktorá je na múre a postavíte sa na mostík ku vchodu do domu, tak uvidíte dom podobný tomuto:

Narozdiel od väčšiny domov v štvrti tento dom nemá poschodie, práve naopak má dvojitý suterén. Spodná časť slúži ako pivnica a vyšší suterén je obytný. Dom je takto navrhnutý schválne. Hiashiho starý otec bol za mlada naozaj kreatívny človek, zrejme po ňom to jeho vnuk zdedil. Na svojom pozemku v štvrti vykopal veľkú dieru. Obložil ju kachličkami a do jej stredu postavil dom s jedným poschodím. Prízemie však vyzeralo trošku inak ako poschodie. Bolo stavané vodotesne a sklá boli tvrdené, už bolo jasné čo robí.
Z poschodia sa stalo prízemie a z prízemia sa stal prvý suterén. Jamu okolo domu totiž Hiashiho starý otec zaplnil vodou a ako inak doplnil to rybami a vykrášlil na vzhľad mora. Do vonkajších stien zabudoval vyhrievanie aby voda nikdy nezmrzla, v teplejších častiach roka sa tam dá aj plávať. Teraz je dom ako tŕň v oku v celej Yuki, teda bol by keby okolo pozemku nebol miesto plota biely múr, ktorý úplne zavadzá vo výhľade na pozemok a na druhú stranu dom kvôli nemu vôbec nepôsobí ako vezenie, naopak toto ohraničenie pôsobí len doplnenie krásy domu v Yukigakure.

V prízemnej časti sa nachádza jedna kúpelňa spojená s toaletou, obývacia miestnosť, kuchyňa spojená s jedálňou a spálňa Hiashiho rodičov. Táto izba ešte donedávna bývala Hiashiho, ale rozhodol sa, že chce izbu v prvom suteréne a jeho mama práve naopak chcela mať izbu v prízemnej časti tak sa vymenili.

Kuchynka:

Pohľad z miesta - na ľavo malá jedáleň na pravo pult z kuchyne, v predu obývačka:

Priblíženie obývačky:

V prvom suteréne sa teda nachádza už spomínaná Hiashiho izba. Vďaka architetúre vyzerá naozaj úžasne. Podobne to je aj s hosťovskou izbou, ktorá je vedľa.
Potom sú tam tri kúpeľne, jedna má vchod z Hiashiho izby, druhá z hosťovskej. Tretia patrí k herni, tam môžete nájsť biliard, bowling, pingpong, šípky a množstvo ďalších hier.

Hiashiho izba:

Hosťovská:

Druhý suterén je obyčajný, skrátka skladisko. Do jednej z miestností si spravil Hiashi vchod priamo zo svojej izby pretože tam presťahoval všetky svoje krámy.

Výťah a dvere na schodište, oboje smerujú od prízemia až po druhý suterén:

"Uhm.." Prikývla som a pomaly som mu pomohla na nohy. Po tom, keď sa ako tak udržal aspoň opierať o stenu, som rýchlo začala cupitať smerom k výťahu. Tu nastal menší problém. Netušila som ako sa taká vecička ovláda no mala len pár gombíkov a ja som stlačila jeden z nich. Nič.. následne som stlačila niečo, čo označovalo šípku hore. Teda asi to bol gombík, ktorý ma mal zaniesť o poschodie vyššie. Dvere sa zatvorili a ja som stále s ustráchaným výrazom sledovala, ako sa výťah pomaly rozbehol.

-

Vošla som až do kuchyne, kde som si v momente všimla nejakú ženu. Bola podobná Hiashimu, aspoň teda.. v niečom. Ostala som tam stáť ako prikovaná no nakoniec som len potriasla hlavou a rýchlo som si prezrela pult. Poháre.. to bol naozaj horor. Nachádzali sa na poličke, kam som sama nedočiahla.
"Uhm.." Ozvala som sa smerom k źene a pokúsila som sa vystrúhať nevinný úsmev.
"Dobrý deň, ja som Hiashiho kamarátka.. mohli by ste mi prosím podať pohár ? " Spýtala som sa jeho mamy milým hlasom a s rukami za chrbtom.

-

Započula som výťah, no myslela som si, že to je Hiashi. Keď ma oslovilo niake dievča, zostala som prekvapene stáť. Hiashi si moc často kamarátov nevodil a dievčatá už vôbec nie. Mohla mať tak šesť až osem rokov a mne sa zazdala naozaj roztomilá. Ahoj, ja som Hiashiho mama, ako sa voláš zlato? Spýtala som sa milo podávajúc jej pohár.

Začala som prekračovať z nohy na nohu a pri jej otázke som sa trocha neisto zapozerala do zeme. Chvíľku som rozmýšľala, či jej poviem svoje meno alebo prezývku no následne som sa rozhodla, že ju nebudem nijak zavádzať.
"Volám sa Keimi, Keimi Yuki." Nadhodila som taký slabší úsmev. Pravdepodobne už o mne počula. Teda klan Yuki, môjho otca za to čo mi spravil, odsúdil k smrti. Nestála som však o nikoho ľútosť a niekedy ma naozaj vedela vytočiť, aj keď som to na sebe nikdy nedala poznať. Zobrala som si od nej ten pohár a rýchlo som do neho napustila vodu. Robilo mi to tiež trocha problém kvôli mojej výške a tým pádom aj celkom krátkym rukám no.. podarilo sa mi to !! a bola som na seba hrdá !!
"Ako sa voláte vy, Pani ?" Spýtala som sa jej pri tom slušným tónom hlasu a znova som sa na ňu usmiala.

Keimi? Nieje to chlapčenské meno? Napadlo ma no nechala som to tak.
Ja som Tsuki a tam, ukázala som von oknom, kde stál Hiashiho otec a niečo robil s jakýmsi kvetináčom. Tam je Ryuu, môj manžel.
Obrátila som sa späť k linke a začala čistiť zeleninu. Tak už utekaj za Hiashim a len aby si vedela, si u nás vítaná. Ešte som sa obrátila na Shiro s úsmevom a ďalej sa venovala svojej práci.

-

Ja som sa medzitým postavil a pomaly sa dotackal k dverám svojej izby, tam som to už však prestal zvládať a točenie hlavy ma prinútilo si zase sadnúť. Prekliata loptička, prečo sa musela odraziť mne do hlavy? Pýtal som sa sám seba keď už mi došlo ako sa to stalo, pričom som to Shiro vôbec nedával za vinu.

Prikývla som a s ďalším úsmevom som len Tsuki zamávala rukou.
"Jooop tak ja idem ! Zatiaaaľ !" Pozdravila a s pohárom vody v rukách začala cupkať smerom k výťahu, do ktorého znova vkročila. Tento krát už naučená, ako tá vec funguje, zmačkla tlačítko na dolné poschodie a výťah ju tam zaniesol. Keď sa otvorili dvere, v momente vbehla do herne, kde už však Hashi nebol.
"Uhm.. Hiashi-kun ?" Zamumlala prekvapene a následne jej trklo, že by tu na zemi asi neostával. Rýchlo sa preto obrátila smeorm, ktorým bola jeho izba. Bingo! Podišla až k nemu a podala mu plný pohár vody.
"Stretla som tvoju mamku, je celkom milá." Pousmiala som sa pri podávaní vody a tento krát som sa až veselo zazubila. Vyzeral už celkom v poriadku, teda.. viac menej.

Pohár vody som vypil celý naraz. To je a skvele varí. Môžem ťa pozvať na večeru? Spýtal som sa spontánne a pomaly sa znova postavil. Potreba spať ma prešla. Otvoril som dvere a vošiel dovnútra. Pohár som položil na stôl a sadol si na posteľ.
Takže si Yuki. Chodíš na akadémiu či si už geninkou? spýtal som sa odrazu.

Vošla som za ním no ja som sa len oprela o stenu. Trocha neisto som sa zahmírila, keď pozval na večeru. Pozrela sa niekam von oknom a rozmýšľala, či by radšej nemala ísť do svojej izby a tam si ako každý večer rozbaliť nejaký ten instantný rámen či podobné rýchlovarné jedlá. Nakoniec sa len pousmiala.
"Uhm, možno by som mohla ostať, na večeru." Veselo som sa zaškerila a nad jeho ďalšou otázkou som si len sama pre seba mierne odfrkla.
"Dnes bol môj prvý deň v akadémii." Odpovedala som mu a následne som hrdo nadvihla hruď.
"A naučila som sa Bunshin!!" Znova som sa len pousmiala. Nemusela som sa pýtať či bol genin, všimla som si jeho čelenku niekde tu v izbe a navyše som ho na akadémii nevidela tak.. mi to došlo aj samej.
"Varí tvoja mama dobre ?" Spýtala som sa ho.

Nepovedal som to práve teraz? Spýtal som sa sám seba, možno som ešte trochu blúznil, takže som si nebl istý sáme sebou tak som jej len odpovedal. Varí skvele.
Prvý deň v akadémii? Neviem ako teba, ale mňa už tam nemali radi od prvého dňa. Zasmial sa, om sno na to ma zabolela hlava tak som si ju chytil a potom len z ľahkým úsmevom pozrel na Shiro. Hlavne, učitelia, asi preto, že som im neustále robil prieky, ale mal som dojem, že v tom bolo aj niečo viac, akoby som im vadil, už len tým, že tam chodím. Rozrozprával som sa. Možno to bolo tým, že som vlastne Yuki a ja už som len prilieval olej do ohňa.

Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a po chvíľke uvažovania som mu moju ruku priložila na čelo. Spočiatku mohol pocítiť teplo mojej dlane no to sa strácalo a vystriedal ho chlad, nakoniec si mohol pripadať, ako keby som mu na čelo priložila kocky ľadu zabalené v nejakej handre.
"Nemali ťa tam radi? No.. nie som práve obľúbená. Bojí sa ma ešte aj učiteľ.. Seina-san povedala, že to je kvôli klanu.. pretože bol hlavným odporcom bývalého režimu teda.. bol tým hlavným želieckom v ohni, keď bola vzbura." Mierne som sa pousmiala a keď som mu trocha schladila hlavu, odtiahla som od neho ruku.
"Hneď prvý deň sa mi podarilo spolužiačku omráčiť zmrznutou špongiou." Dodala som hlasom, ktorý mohol byť zároveň zahanbený a zároveň hrdý.

Úspech! skonštatoval som. Akadémiu si asi užiješ tak ako ja. Potom mi došlo čo vlastne spravila. Moment. Povedal som veľmi opatrným tónom. Čo si to práve spravila? Spýtal som sa a ukázal jej na ruku, ktorou mi schladila čelo.
Pozeral som na ňu trochu spýtavo a odväzoval si pri tom obväz, chcel som si ísť umyť ranu a previazať.

"Neviem či bude sranda, keď sa na mňa každý pozerá ako na prízrak." Posťažovala som sa a pohľad som upriamila niekam k zemi. Keď sa ma spýtal, čo som spravila, spýtavo som sa na neho zahľadela. Poukázal na moju ruku. Musela som sa usmiať.
"Uhm? Je ti lepšie? Pomohla som ti?" Veselo som sa uculila a len som mierne pohodila vlasmi.
"To .. to nič nebolo." Zahundrala som na neho a vyplazila som na neho jazyk.

Myslel som to ironicky, povedal som s vykriveným výrazom smerom k jej prvej vete.
Vlastne pomohla, ale ako? Tváril som sa nechápavo. Ja toto nedokážem, to nebol Hiyoton. Povedal som s výrazom, ktorý hovoril "vysvetlíš mi to prosím?".

"Uhm.. ja .. ja neviem." Zamumlala som a trocha úzkostlivo som si prehrabla prstami vo vlasoch.
"Neviem čo to je.. chcela.. chcela som sa spýtať Seiny-san ale ona musela niekam ísť." Pokrčila som ramenom.
"Myslím však.. že.. že to je niečo z teplotou.. ja.. môžem ju regulovať.. znižovať.. dostať ju až do mrazivých uhm.. hodnôt." Následne som sa na chvíľku zamyslela.
"Čo je to ironicky?" Nejak mi utekal zmysel toho slova, ktoré pred chvíľkou povedal.

Postavil som sa a zamieril do kúpeľne, kde som si umyl hlavu od už zaschnutej krvi a opatrne utierajúc si mokré vlasy sa vrátil do izby. Vôbec som sa nedivil, že Shiro nerozumie niektorým slovám. Už len podľa toho, že v herni jej nebolo dokopy nič známe som si uvedomil, že ako menšia zrejme nemala toľko pozornosti ako ja. Keď niečo myslíš ironicky, je to akoby si povedala pravý opak toho, čo myslíš a pridala tomu taký tón aby si to ľudia uvedomili. Vysvetlil som jej to stručne tak aby to pochopila. Nechcel som naschvál začínať s niakou hlbšiou definíciou. Sadol som si späť na posteľ, Máš skvelú schopnosť, neschladíš ma ešte? Spýtal som sa odrazu tak detsky.

Uškrnula som sa a len som začala sama pre seba pokyvovať hlavou.
"Uuuhm haaai myslím že som to pochopila !" Vyhlásila som, na čo som sa zvalila do jeho postele a zapozerala som sa niekam do stropu. Spýtal sa, či ho ešte neschladím. Pootočila som k nemu hlavu a s miernym úsmevom som prikývla. Musela som sa znova posadiť, čo mi trocha vadilo ale tak.. čo už ? Položila som dlaň na jeho čelo a zvraštila som čelo od sústredenia. Nebola to síce technika no zatiaľ to pre mňa bolo hrozne moc náročné. Nechcela som to prehnať a tak som začala znova pomaly teplotu mojej dlane, ako aj jeho čela regulovať o pár stupňov. Po chvíľke som ruku odtiahla a poškrabala som si s ňou temeno hlavy.
"Hmm, tvoji rodičia.. ťa majú naozaj radi hm?" Spýtala som sa ho zo slabým úsmevom a znova som si len ľahla na postel, páč sedenie ma už.. tak viac menej nudilo. Navyše mal prekrásny strop z akvárka.. rovnako ako a steny. Bavilo ma sledovať tie ryby.

Áno, to určite majú. povedal som potom čo vyslovila tie slová, takým zasneným hlasom. Usmial som sa na ňu a nechal ju nech si užíva moje prerastené akvárko. Jej ochladenie mi pomohlo úplne prekonať tie "nevoľnosti z minigolfu". Čo tí tvoji? Spýtal som sa bez zábran, lebo som vlastne nevedel ako na tom je a pomaly sa pobral zase do kúpeľne s úmyslom nachystať si niaky ten kýbel a handru nech umyjem to čo sa vyplavilo z môjho žalúdka.

Pozerala som sa stále do akvárka a s miernym úsmevom na perách som rozmýšľala, ako mu odpoviem. Nechcela som ho klamať, aj keď mi bolo povedané, že o tom nemám nikomu hovoriť.. pre istotu. Pár krát som sa nadýchla no nakoniec mi úsmev zamrzol na tvári. Nebol v ňom žiadne pocit.. bol to len úsmev, umelá napodobnenina niečoho, čím som obdarovávala Hiashiho pred chvíľkou.
"Môj otec zabil moju mamu, keď som sa narodila.. " Nadvihla som ruku ku stropu akvárka a v očiach sa mi objavil taký ten neprítomný pohľad.
"Moc si toho o ňom nepamätám.. len tmu a mráz... tmavé miestnosti.. ihli.. injekcie.. Teraz je mŕtvy aj on. Klan ho popravil." Zamumlala som no netušila som, či ma Hiashi počuje. Zložila som ruku znova na posteľ a len som tam ostala ležať a čumieť niekam do hlbín tohto obrovského akvárka.

Preboha, prebehol mi po chrbte mráz.
Myslel som si, že ten príbeh, ktorý mi otec s takou vážnosťou rozprával. Že to naozaj robil len aby ma prinútil poslúchať. A ono to bolo skutočné! Naozaj bol tam, popravil toho muža, ktorý robil pokusy na svojej dcére.
Veci som si medzitým ako rozprávala nachystal, neuniklo mi ani slovo.
Prišiel som k Shiro ležiacej na posteli a padol na kolená, pričom som ju objal.
To, je mi naozaj ľúto. Došlo mi, že jej úsmev je tentokrát falošný.
Kekkei Touta. Už to chápem. Prebehlo mi mysľou načo som sa postavil so slzami na krajíčku. Bývaš sama?

"Uhm.." Nevedela som čo povedať, na jeho reakciu. Objal ma, nebránila som mu v tom. Stále som sa len tak bez kúska nejakej veselej nálady usmievala. Nakoniec som ho však len potľapkala po chrbáte a on sa nakoniec postavil.
"Netráp sa pre mňa.. je to minulosť." Šepla som no sama som si musela pretrieť rukou oči, do ktorých sa mi silou mocou chceli nahnať slzy. Nebolo to kvôli tomu, že som stratila otca.. skôr kvôli spomienkam keďźe pokusy neboli vždy práve bezbolestné.
"Chcela by som.. chcela by som niekedy.. poznať moju mamu .. uhm.." Zamumlala som skôr do vzduchu a následne mi úsmev z tváre zmizol úplne. Vystriedal ho taký posmutnelý a zamyslený výraz. Na jeho otázku som len prikývla.

Pretrel som si oči aby som sa nerozplakal a len zhlboka vydýchol. Vieš... svoju mamu, už asi nikdy nespoznáš, možno zistíš aká bola, ale stretnúť sa už nemôžete. Bolo to kruté, ale bolo to tak. Ale môžem ťa pozvať k nám, myslím, že keď spoznáš môjho otca, veľmi rýchlo by súhlasil. Moja mama je skvelá. A keď... zmĺkol som na pár sekúnd. Možno to nieje tvoja mama, ale aspoň zistíš aké to je niaku mať. Odstúpil som o dva kroky smerom ku kúpeľni. Porozmýšľaj. Myslím, že naši by ťa s radosťou prijali. Potom som len s kýblom a handrou vybehol s izby a zabuchol dvere. Nechal som ju tam samú a šiel spraviť čo som musel.

Ostala som potichu.. spočiatku som na jeho slová nijak nereagovala. Len som sa pozerala ako odchádza z izby a nakoniec za sebou aj zavrie dvere. Nohy som si vyložila na posteľ a kolená som si pritlačila k hruti, po tom som si ich objala. Bradu som si položila na kolená a na chvíľku som sa zamyslela. Premýšľala som asi päť minút po čom som sa rozhodla. Zoskočila som z postele a otvorila som dvere do herne, kde už pravdepodobne Hiashi skončil s upratovaním. Na chvíľku som sa na neho pozerala a následne som si trocha odkašľala, aby som ho na seba upozornila.

Zrovna som hodil handru do kýbla a zdvyhol ho, keď som za sebou započul to zakašľanie.
Otočil som sa. Stála tam Shiro a pozerala na mňa. Pozrel som jej do očí a prišiel k nej asi na pol metrovú vzdialenosť. Nevedel som čo povedať, pretože som si až teraz uvedomil, že vlastne neviem ako vzala to čo som povedal, keďže som z izby odišiel. Si v poriadku? Spýtal som sa nakoniec aby reč nestála. Možno bol môj úsudok rýchly a detský, ale bolo to z čistého srdca, ktoré nechcelo nechať nikoho trpieť, alebo žiť tak smutný život ako mala Shiro.

Zahľadela som sa niekam na jeho topánky a neisto som prikývla. Nevedela som však, ako mu to povedať. Bol ku mne naozaj milí a ten jeho návrh.. pomaly som pokývala hlavou na nesúhlas.
"Som rada, že som ťa spoznala. Si môj prvý naozajstný kamoś !" Pousmiala som sa no následne som sa zatvárila trocha skleslo.
"..ale... gomennasai. Nemôžem to prijať, bývať tu.. gomenne." Pošúchala som sa na hlave a trocha neisto som sa usmiala.
"Ale.. ostaneme priatelia, že ?" Dodala som takmer v momente a pokúsila som sa o milý úsmev.

Usmial som sa na ňu a len ju znova objal. Potom som započul výťah. Asi ma išla mama zavolať na večeru. Samozrejme, že ostaneme priatelia, chýbala by si mi. Kedykoľvek, si tu vítaná, stačí zaklopať, keď si to náhodou rozmyslíš, len povedz. Potom som ju pustil, vzal kýbel a jeho obsah vylial do záchodu a kýbel vypláchol. Práve keď som vyšiel z izby a zavrel dvere, otvorili sa dvere výťahu a vyšla z neho mama.
Hiashi, večera je hotová! Poďte sa najesť! Mama zrejme sama od seba ponúkla Shiro, nemusel som sa o pozvaní nakoniec ani zmieniť.
My už sme jedli, ideme sa s tvojim otcom prejsť do dediny, takže nie, že to tu obrátite hore nohami! Dostal som malé upozornenie, mama si našťastie nevšimla zranenie od loptičky, alebo ak aj všimla videla, že som sa oň postaral a nechala to tak. Potom sa vyviezla hore a ja som sa vrátil za Shiro tam kde som ju nechal. Tak? Ideme? Vyzval som ju s úsmevom.

"To som rada.. " Usmiala som sa a opätovala som mu objatie.. aj keď bol o dosť vyšší než ja, takže som musela ísť na špičky. Po tom som ho len pustila a pozrela som sa smerom, ktorým bol výťah. Pozrela som sa na Tsuki a na chvíľku som sa znova zamyslela. Nechcela som však svoje rozhodnutie zobrať späť. Zo zamyslenia ma vytrhol až Hiashi, ktorý sa ma spýtal či ideme. Spočiatku som sa na neho nechápavo pozerala no následne som sa znova usmiala a prikývla som.
"Hai! Nemôžem sa dočkať." Uškrnula som sa.