Zničené časti

Tichou a neobývanou časťou Ame sa okrem zvuku dažďa dopadajúceho na trosky bývalích budov vinula ešte pieseň ktorá ticho znela.
https://www.youtube.com/watch?v=AiYeO6_oqhg
Čupiaca postava na jednej z polorozborených budov zvierala v ruke hračku. Starého, špinavého, polozhoreného plyšového macíka. Kedysi patril niekomu. Niekomu kto sa stal iba zbytočnou obeťou vojny. Tvár muža ktorý bol zahalený čierny plášťom a z pošvy mu na chrbte týčili dva meče bol neutrálny, chladný a kamenný. Oči mal prázdne a tak sa pozeral na macíka ktorý vďaka dažďu navlhol. Po dlhej chvíli ako to len tak stál na mieste si medvedíka dal naspäť do zadnej kapsy kde nosil všetky ostatné "nepotrebné" veci.
Postavil sa a rozhliadal sa po okolí, nikde ani živej duše. Chodila sem keď tak len spodina spoločnosti, ukrývali sa tu hľadaní, túlali siroty a ľudia ktorý iba hľadali miesto kde môžu zložiť hlavu. Pár krokov a skokov a dotyčný stál na zemi. No na zemi, skôr nižšie medzi troskami pomedzi ktoré sa pomaly vydal preč na iné miesto.
V hlave mu premietala minulosť a veci z nej. Na toto miesto sa vždy vracala a nemienil v tom prestať. Toto miesto vždy bolo v jeho srdci aj bude...domov. Je jedno akú podobu má teraz...


(Presun)

Toto som presne hľadala, pomyslela som si a zapozerala som sa okolo seba. Kapucňa na hlave mi umožňovala pohybovať sa nepozorovane, ľudia ma tu ani nevnímali.
To čo som ale videla vyrážalo dych. Skupinky sirôt, vychudnuté mačky či iné zvery a iný ľudia. Nebolo ich veľa, ale boli tu.
Takto to byť nemá. O toto by sme sa mali starať, nie o nafúkaných feudálnych lordov. Sadla som si na jednu z rozbitých budov a nechala som aby sa mi plášte znova namočili. Oprela som si hlavu o kolená a premýšľala som.
Stojí mi tá technika zato? Nie je ešte aj nejaká iná cesta ako sa tú techniku naučiť? Sledovala som okolie a premýšľala som či bol dobrý nápad odísť z Uzu.

Čupel som na jednej z kope trosiek na okolí. Sledoval som okolie a zase sa hral na akéhosi strážneho anjela. Vždy sa tu objavil niekto kto chcel robiť široké ramená na tých ktorých jediná starost bolo prežiť s tým čo vlastne nemajú. Nemajú domov, jedlo...poniektorý ani rodinu. Len sami seba. Tak ako som kedysi mal ja a našiel som niečo čo som aj tak stratil.

Povšimla som si známu vôňu. Shi-sama? Zdvihla som hlavu a behom chvíľky som sa objavila vedľa neho. Shi-sama... bolo to také vždy? Spýtala som sa ho a sadla som si k nemu. Sledovala som dianie okolo, rovnako ako Shi.
Vytiahla som notes, pero a otočila som ho tak aby naňho nepadal dážď. Začala som doň kresliť rastliny ktoré som videla v nemocnici. Podľa toho čo som sa naučila som rastlinám pripisovala vlastnosti. Budem mať síce problém že som zmizla od Kageho ale neušla som. Horšie by bolo keby som sa vrátila do nemocnice.

Tým vždy myslíte čo presne? odvetil jej dostatočne hlasno aby ho aj napriek hustému daždu bolo počuť. Na chvíľku pootočil hlavu smerom k nej a čakal odpoveď na svoju otázku. Vedel čo tým myslí ale nejako sa mu nechcelo na to odpovedať pokiaľ si nebol istý že to chce počuť.

Táto bieda. Takéto niečo... nevidela som takúto situáciu už dlhé roky... síce nie som až taký veľký veterán ale... nedá sa s tým niečo spraviť? Nejako... nedajú sa nejako zlepšiť ich životy? Spýtala som sa a pootočila som hlavu smerom k nemu.
A ja sa tu sťažujem že ma rodičia opustili... kvôli Momo-chan. Tieto deti ich ani nemajú. Pomyslela som si, kreslila som ale ďalej.
Pripadáte mi ako ich... ochranca. Oni vedia že ste tu... Povedala som potichu.

Viete čo sa hovorí o daždi v Ame?...a prečo stále prší? opýtal som sa jej a vystrel som jednu ruku dlaňou hore na ktorú dopadlo niekoľko kvapiek a stále na ňu padali jedna za druhou. Bieda tu vždy bola, je aj bude... poznamenal na koniec a čakal či mu bude vedieť odpovedať.

Otočila som sa naňho a notes som schovala pod plášť. Otázku za otázku... čo myslíte prečo mi dážď robí také problémy? Spýtala som sa a stiahla som si kapucňu dolu z hlavy.
Tento deň mi až príliš pripomína to čo sa udialo, ale nesmiem ukázať svoje emócie. Sú... zbytočné.
Pokiaľ by sa do toho niekto obul, stačilo by pár rokov a bieda by sa zredukovala na malé percento. Tieto deti... nezaslúžia si to... a k vašej otázke... nie neviem prečo stále prší... Povedala som potichu.

Sú to slzy...v Ame pretieklo veľa krvi, veľa nevinnej krvi, sú to slzy obetí, pozostalých, chudobných....preto tu neustále prší...sĺz tu padlo viac než kde inde... na chvíľu som sa zmyslel nad jej otázkou. Psi nemajú radi vodu?! len tak som to zahlásil pretože povedať že to neviem sa mi zrovna nechcelo.

Myslela som si. Sklonila som hlavu a zapozerala som sa pod nás kde sa deti snažili založiť si ohník pomocou Katonu.
Nie... ale pravda, ľudia ma vidia ako psa, akurát že ľudia z iných dedín k tomu dodajú ešte slovo ako prašivý. Ale... skôr ide o to... že ľudia ktorý mi boli drahý vždy zomreli alebo odo mňa odišli počas daždivého dňa... Moja sestra... môj spoločník... môj otec...matka... Zakusla som si do pery svojimi ostrými zubami až som peru tak povediac, prekusla. Ale na takéto niečo som si už zvykla.

Nevidím vás ako psa...bolo to iba prirovnanie kvôli vašemu klanu...neberte si to zle... pozrel sa na ňu povzbudivo. Viete...ja som tu kedysi býval...tam.. ukázal na veľký ale rozpadnutý dom, z ktorého zostala kopa trosiek. Kedysi to bol pekný dom...pekný domov.

To ste... neberiem si to zle... Povedala som potom. Zapozerala som sa na zbúranisko pred sebou. Neberiem to zle, zvykla som si Shi-san... ako členka zanikajúceho klanu to musím prehrýzť... Povedala som a prešla som si prstami po mokrých vlasoch.
Musel to byť veľmi pekný domov... čo sa stalo... ak sa môžem spýtať...?

Bolo to jediné čo som mal a potom som odišiel, na lepšie miesto... povzdychol som si a nostalgicky zavzpomínal. Čo je lepšie? Patriť do zanikajúceho klanu alebo nepatriť nikam?! na chvíľu som si v duchu položil otázku ale potom som pokračoval. Našiel som svoju cestu a vydal som sa ňou, odišiel som od tejto dediny na ďaleké miesto...a stal sa tím čo som dnes, z časti... dodal nakoniec a sadol si hoc na mokrú zem.

Odišiel z dediny? Shi-sama... myslím že je načase aby som aspoň jednému človeku povedala prečo som tu... áno, prišla som sem aby som zaistila dobré vzťahy medzi našimi dedinami a aby som spoznala aj situáciu v dedine a skontrolovala vašu nemocnicu... ale za túto úlohu by som mala dostať jednu techniku... Kisho tensei... Pritiahla som si kolená k sebe a položila som si na ne hlavu. Povzdychla som si.

Nehovorte že chcete tú techniku... povedal z miernym pousmiatim. Nikto nemá právo mrtvych privádzať nazpäť...aj keď z vlastnej vôle. Radšej sa sústredte aby ten kvôli ktorému by ste sa obetovali bol v bezpečí...keď už raz niekto z tohto sveta odíde...shinobi nemá právo sa hrať na boha a priviesť ho späť hoc sa sám obetuje... povedal zo sklopenou hlavu. Hoc popravde nad tím premýšlal..aké by to bolo...

Chcem a aj ju dostanem, takto alebo inak. Povedala som hrdo. Budem prvý a možno aj posledný Inuzuka ktorý vedel túto techniku. Pokiaľ by sa niečo stalo, Jashin nedovoľ, aby prišla vojna... bola by som jedna z mála ktorá by mohla zachrániť svojho veliteľa, svojho Kageho alebo jeho zástupcu či... niekoho iného... Dodala som potom tichým hlasom. Verte mi, ten kvôli ktorému by som sa obetovala... moju ochranu nepotrebuje... Usmiala som sa.

Ochranu asi nie ale záchranu áno...kedže by ste sa zanho chceli obetovat nemyslíte?! pozrel sa na nu a podvihol jedno obočie. Každý Shinobi je slepo verný svojmu Kage...to učia v každej dedine...mám šťastie že môj majster ma naučil niečo iné...divné však?! ach zas ten jeho nostalgický smiech.

Mám právo obetovať pre niekoho všetko, aj svoj život Shi-sama! Zdvihla som nenápadne hlas. Slepo verný? Skôr je to vernosť ako ku priateľovi, pokiaľ by bol Kage niekto iný tak by som tu nebola... skôr by som držala stráž ako jedna z mnohých ANBU... Povedala som potom hrobovo vážnym hlasom. Povšimla som si jeho nostalgický smiech a spravila som niečo nečakané, možno to bola blbosť alebo dokonca narušenie osobného priestoru... ale pôsobil na mňa smutne a toto bolo jediné čo ma napadlo. Prisadla som si k nemu teda bližšie a oprela som si o jeho rameno hlavu, privrela som oči a nechala som dážď nech schová niečo čo by nikto nemal vidieť. Tá technika mohla zachrániť moju sestru...

Vzhľadom k tomu čo sa chystá...chceli by ste aby padla vo vojne? snažil sa nevnímať to že sa oňho oprela. Hmm...priatelovi...sestra...myslíte že by vám bolo lepšie keby ste nrmali nič? Je lepšie mať čo stratiť než nemať čo stratiť...ale popravde...som rád že nikoho nemám...potom by som nemohol vykonávať určité veci...a bol by som zranitelní...a možno o takomto čase aj dávno mrtvy... podvihol hlavu a zavrel oči. Nechal nech mu na tvár steká dážd...bral to ako akúsi očistu od svojich skutkov. Viete prečo sa snažim pomôcť ľudom na ktorých sa spoločnosť vykašlala?! hodil len tak otázku do obehu.

Nedovolila by som aby vo vojne padla.. a pokiaľ áno, tým jutsu by som ju zachránila... Povedala som a povzdychla som si. Svojim spôsobom nemám nič, Shi-sama.... moji psi majú jeden veľký rozkaz pokiaľ by sa mi niečo stalo... nájsť si nového pána alebo pani... Dodala som. Mimochodom, vyžaruje z vás príjemné teplo... rýpla som doňho a zasmiala som sa. Pretože ste kedysi boli ako oni? Tiež sa na vás niekto vykašľal? Alebo vám niekto zničil život...? Odpovedala som mu otázkami. Vskutku, tušila som že sa mu niečo také stalo.

Vyrastal som v sirotinci...mamu ani otca som nepoznal, každý deň som sa pýtal sám seba či ma len tak pohodili na prah dverí alebo boli taký chudobný že chceli aby som vyrastal niekde kde dostanem najesť..alebo zomreli. Doteraz to neviem...okrem papiera o prijatí do sirotinca nemám nič...nechcem aby sa z niektorý detí stalo to čo som ja...alebo aby hladovali...pretože sám viem aké to bolo... povzdichol som si. Viete čo sa stalo s posledným človekom ktorý sa o mne niečo dozvedel...niečo viac..tak ako teraz vy?! zavrel som oči a zavzpomínal som si.

Zdvihla som hlavu z jeho ramena a pozrela som sa mu do jeho dvojfarebných očí. Potom som mu šťuchla do čela a usmiala som sa.
Tie deti musia byť šťastné že vás majú.. aj keď o tom nevedia. Povedala som a usmievala som sa naďalej.
Myslím že už ste si mohol všimnúť že sa len tak niečoho nezľaknem, a taktiež... nie som človek ktorý uteká pred svojim osudom. Skôr on uteká predo mnou. Zasmiala som sa.
Myslím že potrebujeme pohárik, niečoho silnejšieho... alebo... nepozvete ma na rámen Shi-sama? Zasmiala som sa. Potom som sa zdvihla a prešla som si rukou po mokrých vlasoch. Hneď nato som sa ale otriasla od zimy, a určite sa mi do líc navalila červeň. Horúčka... kso.

Rámen tu nerobia dobrý...ja viem robiť lepší...a keď mi s ním pomôžete..urobíme ho viac aj pre iných... navrhol som jeja dlho som sa na ňu nepozeral, očné kotakty som neudržiaval nikdy dlho. Postavil som sa a podal som jej ruku aby sa lahšie postavila.

Tse, to znie ako výzva... Usmiala som sa, ruku som mu chytila a zdvihla som sa. Zapozerala som sa na skupinku detí neďaleko.
Pokiaľ by som mohla urobiť niečo viac... kso... Kusla som si do pery a pustila som jeho ruku. Začal sa so mnou ale točiť svet, a bolo mi ťažko. Nemala som robiť hlúposti, teraz mi bude zbytočne zle. Čakala som ktorým smerom sa rozbehne aby som šla za ním.