Dům Shiryuu Nao

Netrvalo dlho a dostavil som sa domov aj ja. Nebol to môj pravý domov ale aspoň z časti zaplňoval moje srdce prázdnotou, a to mi zatiaľ stačilo. Nao sa zdala v pohode do chvíle kým neprišla do miestnosti, ale až tak často som ju nevídal. Nemusel som sa preto báť niečo ako sú hádky. Ako vždy, skončil som tam kde vždy, postavil som sa na záhradný balkónik a začal sledovať hviezdy. Podľa všetkého som ani nikdy nespal, teda nevidela ma, jedine keď som bol v bezvedomí. To mi stačilo aby som bol ako tak v pohode, meditácia a sledovanie hviezd!

Netušil som prečo to urobila, ale akonáhle mi podala hrnek s kakaem, nedokázal som na malý okamih ani zistiť, kto som. Naozaj som bol v šoku, kedže toto bol jediný druh priateľského puta aký som za život dostal? Chytil som hrnček, keďže na sebe som to ako vždy nedal poznať a zahľadel sa jej do očí. "Čím si si musela prejsť, keď sa z teba stalo toto? Nájdem odpoveď v tvojich očiach?" A možno som aj ja usúdil že doteraz som možno len dával na prvý dojem skôr, ako som zistil aká je v skutočnosti. Natiahol som sa predsa len cez balkón aby som znova videl na hviezdy a usmial sa. Prvý krát za život som mal úprimný úsmev ktorý možno ani nevidela ale bolo mi to fuk. Pre zmenu, som ale mlčal ďalej, tak ako vždy, a sledoval hviezdy.

Popravde som očakával že niečo na tento spôsob odpovie. Vlastne práve výchova nášho klanu nás robila tým, kým sme, až potom bol druhoradý dopad na našu osobnosť z okolia. Ale ak sa raz uzatvoríme, je len veľmi ťažké prelomiť chladnú schránku do ktorej sme uzatvorený. "Máš ešte niekoho?" Spýtal som sa okamžite na to, nevedel som aký veľký má klan alebo o čom to je spojené, ale chcel som si overiť či je na tom ako ja, pretože ak áno, dokázal som ju pochopiť a snáď aj rychlejšie prelomiť túto kliatbu aká ju postihla. Tak som to volal, tak isto ako som mal kliatbu ja, moje druhé ja.

Stáli sme na tom balkóne naozaj dlho, kým som sa odlepil pohľadom od nej a zapozeral sa na oblohu kde začali prebleskovať prvé paprsky svetla. Už som sa neusmieval, ale v duchu som nebol tak kľudný ako som to nechával na sebe vyzerať. Teraz som tak trochu pochopil, že osud našich klanov a tak isto rodičov a podobných vecí boli takmer rovnaké. Asi som bol jediný kto ju vedel v situáciach pochopiť a tak isto mohla aj ona. Možno predsa len, ako sa to písalo v tých knižkách o vzťahoch medzi ľuďmi, je tu niekto komu časom poviem slovo, kamarát/priateľ.. "Ďakujem že si ma nechala tu bývať, dlh voči tebe budem splácať.." Poďakoval som po prvý krát odkedy som sa tu tak povediac nasťahoval. Nasťahoval no, mal som tu zo sebou len tričko a kefku a popravde, viac som ani nepotreboval.

V noci som započul poplach v dedine, preto som vzhliadol k oblohe kde sa niečo dialo. Netušil som čo sa to deje, ale viac som nereagoval keď blesky z oblohy zmizli, po čom sa všetko ukľudnilo a Nao zaliezla dovnútra. Ja som nevedel čo v túto chvíľu robiť, ale nudil som sa a moje Genjutsu schopnosti začali zaostávať. Potreboval by som tréning ale nanešťastie pre mňa, som taktiež potreboval človeka na ktorom by som bol schopný si to vyskúšať. Pri pohľade na Nao som to okamžite zamietol, nechcel som jej niečo urobiť, v podstate som ju začal mať nejako rád. Ale potreboval som nájsť niekoho, aj keby staršieho sa skúsenejšieho. Možno by šlo keby som ja a Nao dostali nejakého súpera proti sebe. Kde bol ale sensei som nevedel.