Kancelária Amekageho

Ešte mi z jej slov, prevažne teda z vety "A chci ti pomoct", ostal v tvári úškrn, s ktorým som už sledoval i Reikina. Odpovede na svoje posledné vety Kasumi hádam ani nepotrebovala. Ako sa sama dozvedela, prišiel k nám zástupca, takže som hádam mal i právo na to svoje vzatie kratšieho voľna. Síce som nerobil nič, čo by ma nútilo si ho vziať, ale to ho nemuselo zaujímať - dostane príplatok a môže byť rád. Ja som ale potreboval trošku vypnúť, od čoho tu bola i Kasumi. A keď už som sa myšlienkami dostal k tomuto..
"Oh iste, kde sú moje zvyky.." Zamrmlal som s úškľabkom a oprel sa o drevenú stenu vedľa pracovného stola.
"Kasumi, zoznámte sa." Bez väčšieho záujmu som otočil pohľad na stôl, ku ktorému som napokon aj prešiel a prstom som prebehol po jeho doske.
"Vieš, Reikin, spomínal si minule tú možnosť.. že by som si vzal voľno a ty by si si prirobil." Poznamenal som a podivne sa pousmial, s čím som sa na neho znova otočil.
"Myslím, že prišla vhodná chvíľa to využiť." Dodal som k svojmu predošlému poznatku a naklonil hlavu. Popravde, neočakával som odpor. Bola to predsa jeho práca. No nejaká slušnosť mi vravela, že i tak je dobré si počkať na reakciu. Síce mi bola niekde, ale aspoň predstierať nejaký väčší záujem som mohol.

Jaký šok, že se představil. Člověk by řekl, že všichni, kdo jsou delší dobu s někým takovým, jako je Natsuo, brzy pozbudou slušné chování a ono to snad bylo ještě naopak. Musela jsem se nad tím pousmát.
"Těší mě." pousmála jsem se, protože mé jméno už bylo vyřčeno, takže nebylo co jiného k tomu dodávat. Definovat bych se stejně neuměla.
Stále jsem zůstávala v křesle a celkem nečekaně mlčela, taky co bych jim na to asi tak mohla říkat, že jo? Jen jsem doufala, že všechna ta slušnost zařídí, že dneska neskončím někde sama pod mostem. Jo, někdy ty dny fakt za nic nestály..

"Nuž, keď som to tu zvládol ja, ty s tým problém mať nebudeš." Poznamenal som s ďalším uškrnutím, pričom som spokojne prešiel ku Kasumi. Viac než k nej ale teraz ku fľaši whiskey. Obsah v nej bol už iba na spodku. Otočil som sa zas ku Reikinovi a položil fľašu na stôl.
"Ak by si mal chuť, môžeš to dopiť. Také množstvo by ti ublížiť nemalo." S menšou provokáciou som fľašku posunul k nemu. Jo, stále som nezabúdal na to, že ho v pití porazila baba a tak teda potreboval školenie. Ale to snáď inokedy, zatiaľ si mohol dať len túto trošku, čo zostala. Napokon, aspoň tu nebude sedieť tak nasucho. Otočil som sa zas ku Kasumi a významne vytiahol obočie vyššie, zároveň čo som pomalším krokom cúvol k dverám.
"Ak už si nemáte čo viac povedať, a to vám poviem, že ste sakra urečnení, môžeme ísť, hm?" Naklonil som hlavu a ponechal som si úškrn. Fakt, že si toho ledva povedali ma donútil použiť takúto poznámku.. nemal som k tomu nejaký dôvod, proste bezvýznamná možnosť. Len som ostal stáť pri dverách a sledovať Kasumi. Kam som mal namierené? K sebe domov. Mal som tam pár fľašiek, no tiež kľud od pohľadov iných a prípadne posteľ, keby ma množstvo fliaš malo stiahnuť.

Jen jsem se tam tak usmívala, jako by se mě to ani netýkalo. Teprve když zvedl lahev, na které spočíval můj zrak, probrala jsem se z transu a postavila se na nohy. Byla jsem spokojená, zatím všechno probíhalo podle plánu, tedy kdyby nějaký ten plán byl no..
"Jistě, můžeme.." kývla jsem hlavou s úšklebkem. Evidentně byl celkem rád, že z kanclu vypadne, nebo alespoń tak na mě působil, ač se vlastně nechoval jinak než obvykle. I když tyhle sladké úvahy byly naprosto k ničemu.
Rozešla jsem se tedy ke dveřím, no cestou jsem se zastavila před Reikinem a mile jsem se usmála. "Těšilo mě.. snad se ještě uvidíme." poznamenala jsem. Ne, že bych tyhle poznámky mívala často, ale dalo mi to alespoň možnost prohlédnou si ho pěkně zpříma. S klidem jsem usoudila, že možná Ame nebude tak marná..
Nakonec jsem se jen ušklíbla svým typickým arogantním úšklebkem, otočila se a protáhla se kolem Natsua. Noc byla ještě mladá a já spokojená se svým uměleckým vystoupením. Nebylo třeba nic dodávat..

Sledoval som Kasumi, ako sa dotiahla nakoniec až ku mne, kedy som znova obrátil pozornosť na Reikina.
Neuniklo mi, že si nalial posledný pohárik a hodlal sa zrejme posilniť pri papierovaní.
Nuž, i tak sa na to dalo ísť.
Mohol som mu tu síce nechať ešte niečo, keďže po jednom poháriku by mohol ľahko vysmädnúť, no ak tak bude chcieť, tak si hold bude musieť nejako novú zohnať.
Vracať sa sem ešte s fľaškou by sa mi nechcelo.
I tak som si všimol, že toho nepil veľa, iba ak príležitostne.
No nechal som to už tak a počkal som, kým Kasumi vyšla von.
Následne som s kývnutím ruky odzdravil Reikina, načo som už iba vykročil po chodbe ďalej, až k výťahu.
Velice užitočná vec, Raizou-ovi za to mali dať i nejakú cenu...

Celou cestou sem pršalo. Nie že by som dážď nemala rada, ale bolo ho až príliš. Pravdaže, ako malá som si vždy rada po daždi pobehala, najmä v lete, a osviežila sa. Ale na neustály dážď som nebola zvyknutá. Omnoho radšej by som teraz bola, keby svietilo slnko. Čo sa stáva málokedy. Netreba sa teda diviť, že som bledá ako vápno. Nebyť mojich čiernych vlasov, tak by som asi aj s bielou stenou splynula.
S pozitívnym výrazom som vstúpila do budovy. Schody, ktoré väčšinou druhým kazili rovno deň, mi náladu nezhoršili ani o piaď. Bola som predsa Uzumaki, večný optimista s úsmevom na perách aj v tej najhoršej chvíli. Bez otáľania som vybehla tie schody až hore. Keď tu zrazu okolo mňa prešiel Amekage. Ožratý. Alkohol z neho bol cítiť na kilometer. Zjavne si ma nevšimol, tak som sa neuráčila ani zdraviť, len som sa okolo neho nenápadne prešmykla a so záujmom pozorovala jeho spoločníčku. Tušila som, že to asi nebude len jeho kamarátka. A že táto noc bude...Ehm, som radšej ticho ohľadom toho.
Zaklopala som na dvere a vstúpila do kancelárie, kde sedel chudák sám jeho zástupca a mordoval sa s papiermi. Ehm, dobrý deň. Prepáčte, že ruším, ale bol tamten chlapík vážne náš Amekage? Kyslo som sa zatvárila. S týmto novým Amekagem som sa vídala málokedy. Teda skoro vôbec. Nepoznala som ho, ale myslela som si, že je aspoň trochu zodpovednejší. A že sa o tieto kopy papierov bude starať sám a nenechá pracovať druhých namiesto neho. Prišlo mi to dosť sebecké od neho. A už aj na prvý pohľad mi onen Natsuo či ako sa volal prišiel ako mentálne zaostalý, bol dospelý, a pritom sa správal ako pubertiak. Nechce sa mi veriť, že práve jeho rada vybrala za Amekageho. Prebehlo mi mysľou. Pôvodne som sa sem prišla len opýtať, či som už bola priradená k nejakému tímu, ale radšej sa vás opýtam, či by som vám s týmto nemohla pomôcť. Aspoň to bude trvať kratšie a vy budete mať viac času na oddych. Pokrčila som letmo ramenami a milo sa usmiala.

Ještě chvíli jsem bloudila Amegakure, než jsem přišla k velké věži. Dlouho jsem nezkoušela svou techniku jsem se chvíli soustředila a pak se proměnila v krystal, který následně puknul a já se objevila v rohu kanceláře. Ale po Amekagem ani vidu ani slechu.
"Skutečně? Kdepak je Amekage?" pronesla jsem naoko naštvaně. Vidět tam jeho zástupce mě zneklidňovalo.

"Požiadal ma aby som to tu zaňho prevzal"
Povedal som Reine, ktorá sa tu objavila nejakou technikou.
Videl som, že si moju ponuku nerozmyslela... Vypadala dosť znepokojene.
"Predpokladam, že bude v sídle klanu kaguya alebo v bare"
Dodal som.

"V baru? Skvěle...už zase." jen chlastá pořád jen chlastá má cenu v téhle vesnici zůstávat když se tu zhoršila morálka? chvíli jsem stála na místě a přemýšlela co dělat.
"Víš co půjdu s tebou do pramenů." řekla jsem opravdu podrážděně a hned potom si udělám výlet.

Nemyslím si. Zaujímalo by ma, kvôli čomu ho rada vybrala za ďalšieho Amekageho, ak nie kvôli jeho osobnosti. Že by mal nejaké unikátne bojové schopnosti? Nahlas som sa zamyslela a očami pozorovala strop. Po chvíli som sebou trhla a zazubila sa. Na čo sa nad tým zamýšľať, možno si jedného dňa vstúpi do svedomie a začne sa správať tak, ako by sa správny Kage správať mal. Možno. Dúfam. Ja som Mikoto Uzumaki a čo sa týka hodnosti, tak žiadna sláva. Som len chūnin. Letmo som pokrčila ramenami, ako by ma to trápilo len minimálne. Ale kdeže, pár krát som tu už vypomáhala, nezdá sa mi to ako otravná práca. I keď, neustále sedenie nad tými papiermi dokáže človeka poriadne znechutiť. Nevedela som si predstaviť, že by som mala denne sedieť na zadku. Keby som bola zástupca, asi by som Amekageho za uši dotiahla až sem, nech si láskavo svoju prácu plní a nie len si užíva a chlastá! A takýmto spôsobom trápiť ľudí, ktorí by za iných okolností si mohli užívať zaslúžený oddych a relaxovať. Vykročila som smerom k stolu, keď tu odrazu sa objavila nejaká kunoichi. Kryštál? Nadvihla som obočie. Dlho som nikoho s touto schopnosťou nevidela. A radšej som ani nepípla, keď som videla, ako sa tá žena tvári. Negatívna energia z nej sršala doslova na všetky strany, takže som sa okamžite postavila na stranu a tvárila sa, že tu nie som. Keď teda prijala nejaký jeho návrh, trochu nesmelo som sa ozvala tichým hláskom, aby som túto ženu nebodaj nevyprovokovala a nezmlátila ma ako psa. Aj keď na to nemala sebemenší dôvod. Len choďte, Reikin-sama. Ja to tu za vás vybavím, viem, čo mám robiť. Potrebujete si už určite oddýchnuť, navyše v spoločnosti peknej dámy...Zmĺkla som a ostražito sa na tú ženu pozrela, či v jej výraze nenájdem nejaký náznak toho, že sa chce na mňa vrhnúť a vlastnoručne ma zaškrtiť.

"Díky." usmála jsem se a odešla

(přesun)

Oboch som s úsmevom pozorovala, až kým teda neodišli z kancelárie. Mala som z toho dobrý pocit. Uvarila som si kávu, aby som nebodaj nezaspala, tá práca bude trvať určite dlho. Nevadilo mi to. Aj tak som nemala čo robiť. Sama. Nemala som rodinu. Nikoho, kto by sa o mňa strachoval vždy, keď sa niekde dlhšie zdržím. Zavrtela som hlavou a tým vyhnala tieto pochmúrne myšlienky z mysle. Odpila som si z kávy a bez otáľania sa pustila do práce. Papiere som roztriedila podľa ich dôležitosti. Tie, ktoré boli úplne nepotrebné, som vyhodila, tie, čo som mohla vybaviť, som vybavila a ten zvyšok, ktoré si vyžadovali podpis kageho alebo jeho zástupcu, som nechala na stole. Bolo ich málo, veľmi málo. Niektoré papiere som ešte založila do zložiek a uložila do zásuvky podľa abecedy, aby to bolo prehľadné. Keď som to dokončila, sadla som si do kresla s tým, že na Reikina počkám a vysvetlím mu, čo všetko som urobila. Nanešťastie som tam ale zaspala, bola som unavená.

V okamihu svojho pádu mohol Reikin začuť úprimný dievčenský smiech. Bola som už hore, zobudila som sa, keď zakopol malíčkom o stoličku. "Ale prosím vás, nie že sa zabijete." Pobavene som sa usmiala, v očiach mi veselo zaiskrilo. Ladne som vyskočila na nohy a upravila si tesný korzet. "Na stole máte len papiere, ktoré musíte podpísať, tie zbytočné som vyhodila. Všetko ostatné máte uložené v tejto zásuvke. Dúfam, že som to urobila, ako som mala." Pokrčila som ramenami. "Snažila som sa. A urobila som si kávu, snáď to nevadí." Dodala som ešte.

Celou cestu sem jsem zase nadávala na déšť a na zimu, která mi díky němu byla. Vyšlapala jsem schody až nahoru a zastavila se před kanclem. Jednou jsem ťukla do dveří a rovnou vešla. "Yo, jse, tu jen na skok." Zahlásila jsem hned jak jsem uviděla dívku a zavřela za sebou. "Za prvé...to, že si zdrhnul z baru bylo hnusné srabe a za druhé...koukni se mi do nějakých papírů kde tu máte volný byt. Nechce se mi to tu obcházet a ptát se." Protočila jsem očima a strčila ruce do kapes mikiny. To, že jsem nějaký čas byla odsouzená k nošení mikiny mi bylo jasné, protože by to jinak vypadalo, že jsem se projela zády po zemi. Jediný viditelný kaz byla ranka na rtu, kterou jsem už párkrát měla když jsem se s někým poprala. "Tak.?" Zhoupla jsme se na patách netrpělivě a čekala.

Udělala jsem stejný proces jako předtím, zjevila jsem se vkrystalu v kanceláři abych nemusela tolik schodů nahoru.
Nic jsem neříkala jen přešla k oknu a posadila se na parapet, moje práce byla hlídat.

Nevyžadujem za to nič, Reikin-sama. Urobila som to z vlastnej vôle. Viete, ja nie som človek, ktorý by za dobrovoľnú pomoc aj niečo požadoval, stačí mi dobrý pocit z toho, že ste si mohli aspoň na chvíľku oddýchnuť. Na perách sa mi rozlial široký úsmev. Podobný tomu Narutovmu, plný pozitívnej energie. Prudko som sa otočila, keď sa tu zjavila nejaká žena. Nepoznala som ju, nikdy som ju ani nevidela, ale vyzerala pomerne zaujímavo. Bledá, čierne havranie vlasy. Myslím, že sme si boli trochu podobné. Piercingy, tetovanie. Pohľadom som skĺzla po svojej ľavej ruke, ktorá bola takmer celá potetovaná. Rôzne kostry, symboly a podobne. Dobrý deň. Pípla som a postavila sa k stene, tvariac sa, že tu nie som. Už zase. Čoskoro sem dorazila aj tá blondína, s ktorou bol Reikin v lázniach. Začala som uvažovať nad tým, či to bolo len také priateľské alebo aj niečo viac. Radšej som sa na to ale neopýtala, po prvé, bolo by to trapné, a po druhé, dostala by som asi jednu spak ruky kres papuľu, čo som nechcela riskovať.

"Čhe" Utrousila jsem na to jak odůvodnil to jak utekl a vzala si papíry. Reinu se ignorovala a když se ozvala ta dívka letmo jsem se ně ní opět koukla. "Ah, no jo. Nazdar." Zazubila jsem se a prolistovala papíry. "Gosh...to jako kradu nebo co?" Zamrmlala jsem a nespokojeně se zamračila. Měla jsem peníze co jsem si vydělala na cestách ale bylo mi milejší je utratit v baru nebo tak. "A nějaká práce? Nic namáhavého, nemůžu se hýbat." Ušklíbla jsem se a dál si prohlížela ceny bytů. Nepočkala jsem na odpověď a koukla se na něj. "Peču na to...tohle si beru." Pozvedla jsem papíry a vydala se ke dveřím. "Tak zase čus." Zamrmlala jsem a vyšla z kanclu.